Do nového?!

Keď sme nedávno prišli dobyť Berlín, bývali sme u nemeckej kamarátky v byte, z ktorého sa práve sťahovala. Jednu charizmatickú adresu v Kreuzbergu menila za inú charizmatickú adresu v Kreuzbergu, takže naša návšteva jej určite prišla veľmi vhod. Opúšťala podkrovie obývané troma ďalšími ľuďmi a vo svojej izbe mala asi toľko vecí ako priemerná štvorčlenná rodina v celom byte.

Sledovať niekoho uprostred aktivity môže byť niekedy tiež aktivitou. Hlavne, ak ide o zaujímavú činnosť a pozorovateľ nehne ani prstom, a ja som sa teda realizovala plnohodnotne. Kamarátka mala pobalené už skoro všetko: známe praktické predmety, ktoré sa mi v cudzom prostredí zdali zrazu úplne iné, domácu myš a jej akvárium, famóznu platňu s čínskou baletkou na špičkách a samopalom v ruke na obale a dvadsať litrov Kofoly, čo sme v darčekovej igelitke najprv zabudli na Nivách a neskôr dokúpili v autobuse, tiež.

Potom prišla jej miestna kamarátka a s ňou aj fáza samotného sťahovania. Tieto dve silné odhodlané osobnosti začali naskladané vybavenie, vrátane najťažších vecí, vláčiť do asi kilometer vzdialeného nového bytu. Povedala som si, že snáď vedia, čo robia, ponúkla pomoc a stal sa zo mňa pozorovateľ zainteresovaný. Moje kvality boli odhadnuté rýchlo a správne: do náručia mi naložili izbovú rastlinu, len o niečo väčšiu ako tá, s ktorou chodil po uliciach zabijak Leon vo filme Leon. Na druhej ceste som niesla  pár kníh v taške a na tých ďalších už pre istotu nič, takže som mohla aspoň pozorne počúvať debaty fučiacich nadrapujúcich sa dievčat. Z kamarátky vyliezlo, že sa sťahuje devätnásty krát v živote, čo je v Berlíne, vraj s nízkym nájomným, ešte nízke číslo. Druhá zas pri tej príležitosti spomenula nejaké kanadské mesto, kde majú vyhradený jeden deň za isté časové obdobie, keď sa naraz realizujú všetky naplánované sťahovania a na uliciach vtedy vládne parádny cirkus. Hneď som o tom chcela ísť robiť dokument, načo ma ona uzemnila, že ho už videla na ARTE a práve mi o ňom rozpráva.

Natáčanie teda význam stratilo, nie však silná potreba niečo robiť. Sťahovanie sa ukázalo ako výborná možnosť a keďže osudovú súvislosť viem nájsť aj medzi kvalitou vzťahov v kruhu Rýchlych šípov a bylinnými kúrami Márie Trebenovej, neexistovali žiadne pochybnosti. Kamarátkine ozrutné skrine presúvané z miesta na miesto boli jasné znamenie, že ja musím prostredie zmeniť tiež. Človek si tak minimálne uprace dlho pestovaný neporiadok, nájde dávno oplakané veci a na novom mieste sa v ňom aktivuje schopnosť robiť všetko inak, lepšie a zaujímavejšie.

Prvá šanca prišla veľmi rýchlo: vo východnej časti Berlína sme na rušnej ulici objavili niekoľkoposchodový dom bez života a úplne prázdny, s obrovskými izbami a stenami pomaľovanými zvláštnymi motívmi. Len tak pišťal, aby bol osquatovaný, lenže my nič, nechali sme ho stáť a zmizli preč. Po návrate na Slovensko som si tu prečítala recenziu, v ktorej sa spomína Krásný Stěhovák Gerard a Sexuální Nábytek, čo bola vynikajúca kombinácia do nového bytu a ďalší výrečný signál, ale aj tak zbytočný, lebo z neho vzniklo ďalšie nič. Do tretice som stretla známu, strhanú a s inzerátom v ruke, že ju vyhodili z privátu, ale aby som hľadala s ňou, nenavrhla. Nula bodov, nič.

Už som sa zmierila s tým, že to bol zasa raz ambiciózny, no nereálny projekt, a nakoniec predsa: stačil týždeň a sťahovalo sa aj v našom dome. Od rána som stála na balkóne a sledovala, ako zo susedovho bytu vynášajú všetky tie tradičné veci, čo v cudzích rukách vyzerali trochu inak. Dodávka sa niekoľkokrát otočila a celý svet sa zas naplnil jednoznačnými znameniami, ktoré už nebolo možné nechať len tak.

Sťahovacie auto celý čas stálo tak, že sa opieralo o náš balkón na prízemí. Večer bolo po všetkom; zniesli sa posledné zvyšky a kým šofér fajčil, ja som bola rozhodnutá. A pripravená. Keď štartoval, bleskovo som preliezla zábradlie a opatrne stúpila na korbu potiahnutú hrubou bielou kožou. Bola ešte teplá od slnka a pod mojou váhou sa preliačila. Stiahlo mi hrdlo, lebo celá situácia vyzerala zrazu dosť nestabilne a ja som chcela byť na balkóne, v Berlíne, alebo hocikde, len nie tam, kde som práve bola. Potom sa auto pohlo a mňa prevrátilo niekam do stredu. V momente som prestala byť za chúlostivú, sadla si po turecky a s odhodlaním, že najbližšie sa pohnem až v cieľovej stanici. A ono to začalo fungovať. Auto sa monotónne natriasalo, ja som si neviem ako viedla relatívne dobre: pod sebou komplet byt, vpredu vidina neznámej budúcnosti a v hlave čerstvý poznatok, že sťahovanie sa dá uskutočniť rôznymi spôsobmi.

Keď sa teda škrtnú nepríjemnosti a nervy, sťahovanie je výborná vec. Ak pre nič iné, aspoň pre tú radosť z nových možností v nových priestoroch. Kým sa všetko znova nezosype, nedomrví a nepokašle.

Ten odsek o aute je samozrejme vymyslený. Škoda, no.