Zbohom album, vitaj singel

Ako keby nestačili Funkstörung, ktorých sme pochovávali v utorok, dnes tu je ďalšie zbohom. Alebo, ako sa to vezme. Prvý jasný signál zaznel v kapele Ash minulý rok, keď im gitaristka a vokalistka Charlotte Hatherley zakývala a odišla si robiť veci po svojom. Zostávajúca trojka sa možno inšpirovala a povedala si, že čo sa budú toto, však aj oni môžu a skončili tiež. Alebo, ako sa to vezme. Po tom, čo na jednom júnovom koncerte zahlásili, že nasleduje pesnička z „posledného albumu“, začali debaty. Špekulácie vyvrátila samotná kapela: rozpad síce nie, ale ani tá platňa, lebo v budúcnosti chcú vydávať už iba single. Okrem toho, že Twilight of the Innocents je rozlúčkový album, ide zároveň aj o ich najlepší. Alebo, ako sa to vezme, lebo to som nepovedala ja, ale oni.

Hoci v kapele už žiadne neviniatka nie sú, starý, prípadne starší Ash na albume počuť je. Vráti vás pod stredoškolské basketbalové koše, aj k rodičovským dverám po Silvestroch v tých istých časoch. Tieto a ďalšie retro (ak ste ich aktívne počúvali pred desiatimi rokmi) pocity zabezpečujú v pesničkách hlavne známe ashovské refrény na hrane medzi gýčovitosťou a úprimnosťou, mix punku s popom, samozrejme veľa gitár, kde-tu melancholické husličky a zrozumiteľné texty. Vyzerá to tak, že stratégia preorientovania sa na singlovú politiku nie je zlý krok: doteraz vypustené pesničky You Can`t Have It All a podľa mňa hlavne Polaris sú na albume tie najviac vydarené; až sa len tak núka rypnutie, načo bolo potrebné dávať do kopy ten zvyšok. Aby sme boli spravodliví, ešte aj rovnomenná Twilight of the Innocents znie ako z ich starej skúšobne, no ostatné často vyvoláva vatový efekt.  

Niektoré časti albumu teda možno nie sú úplne márne, ale k celku sa dajú nájsť výhrady; chýba mu to, čo vás na tých skorších nútilo vydržať až do konca, aj keď ste pre kapelu rozhodne neboli odhodlaní zomrieť. Je to dojem, že skladby išli nahrávať rovno zo žúru, štýlom na prvú ostrú a hotovo, atmosféra medzi ignoranciou všetkého a úprimnou snahou dobyť svet, ktorý by bol bez nich (podľa nich) o trochu menej ničotný. Tieto veci sa tam síce niekde v pozadí aj vyskytujú, lenže ako výsledok prílišného, miestami až kŕčovitého, snaženia. A to je, myslím si, najväčšia zrada, lebo programovo montovať niekam niečo, čo kedysi vznikalo spontánne, je asi ako sadiť vyhodený vianočný stromček do kúska hliny pri smetiakoch.

Na záver preto už len veľa šťastia so singlami. Im, aj vám.

Ash – Twilight Of The Innocents (Infectious Records, 2007)