Horúco a bez vzduchu

Názorov na záchody, smeti a zrušené koncerty CSS a Air je možno toľko ako množstvo v tomto roku predaných lístkov. Rozoberať program Pohody zas znamená nechať sa sfackovať z jednej strany, podľa ktorej bolo niečo absolútne najlepšie, a hneď z druhej, ktorá rovnakú vec so znechutením teatrálne dotrhá v zuboch. V kvante účinkujúcich sa však dalo robiť aj veľa iného: sledovať situácie vymykajúce sa pripravenému scenáru a očakávaným stereotypom, alebo zachytávať drobné neopakujúce sa detaily.

Hneď v piatok poobede k takým patril napríklad Kay zo Sunshine, ktorý povyťahoval niekoľkých ľudí spoza zábran, čím motivoval ďalšiu asi stovku záujemcov, takže kým ich SBS všetkých nevrátila späť, pod stejdžom chvíľu vládla eufória z porušenia oficiálneho zákazu. Poznámku Davida Kollera, že by rád spieval slaďáky a všade okolo by bola voda, zobrala posádka polievacieho auta ako pokyn: znel romantický Sen, kvapky padali, ľudia pišťali a všetko dokopy bol jeden úžasný gýč, samozrejme nie pre tých, čo v tom prúde stáli. Datarock v červených teplákových súpravách zas vyzerali ako nadšenci, ktorí si na sústredení hasičských dobrovoľníkov z dlhej chvíle založia kapelu. Chvíľami viac performance než hranie, no ako celok v správnom čase na správne miesto uložená zábavná tancovačka. Na Wu-Tang Clan sa cenila exkluzívna vzácna komplet zostava, more prekrížených palcov, texty, ktorým nebolo treba zreteľne rozumieť, pretože sa sypali z každej strany a sympatická radosť naokolo zúčastnených z blízkosti zbožňovanej legendy. Lou Rhodes bola najkrajšia v tom, že s gitarou a jednoduchými pesničkami zo svojho sólového albumu o vzťahoch a iných príjemných veciach mohla pôsobiť banálne trápne, no ona z toho vyšla suverénne čisto a s dojmom, že naozaj vie, čo spieva, plus pridala aj záblesk Lamb vo forme Gabriel a novinky z pripravovaného druhého albumu. Ingrid Eto, inštrumentalisti zo Zero7, sa vypadnutým prúdom, napriek všetkému neplánovaným, oblúkom vrátili k rovnakému prerušeniu koncertu z minulého roka, potom však pekne pokračovali do dobrého a úspešného konca. Bajofondo Tangoclub a pôsobivé spojenie argentínskej špecifickosti s elektronikou predstavovali tiež jednu z ďalších fajn opakovaných návštev tohto ročníka. 

V sobotu skoro poobede boli zaujímavé ovácie pre Operu SND, dúfam, že preto, lebo ľuďom sa árie naozaj páčili a nie iba vďaka netradičnej prítomnosti kamennej scény na tom istom mieste, na ktorom pár hodín dozadu hrozili Wu-Tang. Peťo Tázok, s ktorým hrali Ondřej Skála (Ježíš táhne na Berlín), Karaoke Tundra a DJ Spinhandz, a hneď za nimi Sifon, plus DJ Vejška, ako zástupca WWW s projektom Neurobeat, znamenali dve špecifické poňatia hip-hopu a nielen v kontexte Pohody s niečím len ťažko porovnateľné vystúpenia. Obidvaja umelci doniesli vlastné svety plné tvrdých vecí, čo sa nepočúvajú ľahko, a napriek tomu je fascinujúce pohybovať sa v nich. Silné.

Mando Diao u nás premiérovo predviedli, že aj keď ich doma nepočúvate, lebo vás tie málo originálne gitary neberú, vyčítať im naživo málo nasadenia a snahu robiť tzv. rock and roll (v pozitívnom zmysle) asi nebudete, pretože práve v tomto sú uveriteľní a veľmi dobrí. Mäkkosť hlasov starých pánov z The Blind Boys of Alabama bola z rôznych kontrastov, ktoré Pohoda ponúkla, jedným z najviac svojráznych a nezabudnuteľných, veľa superlatívov sa adresovalo aj na world music projekty Amadou et Miriam a Konono No. 1. Minimálne podľa počtu prítomných ľudí sa vôbec najväčším headlinerom zdali byť Basement Jaxx; úžasné vokalistky, svižná dychová sekcia a tanečná show odovzdávaná aj prijímaná s nadšením. Dj Shadow v spoločnosti razantného MC-ho a pred efektnou projekciou bol pre viacerých určite kombináciou splneného sna a príjemnej nostalgie, a celkovo výborným štartom do pomalého doznievania všetkého.

Príjemné boli aj detaily a postrehy o účinkujúcich, ktorých síce človek nezažil, ale vďaka postrehom z okolia mal aspoň predstavu, ďalej spontánne nadšenie z neočakávaných udalostí typu stretnutie účinkujúceho pri rade na čínske slíže a podobne, takisto fakt, že v nehoráznom teple dokážu ľudia osekať hygienu a dobrovoľne sa fyzicky ničiť, tiež zistenie, že stále je dosť takých, ktorí na akcie tohto typu chodia primárne pre program, no hlavne vedomie, že ešte vždy sa dá nájsť nenútená, zvonku nevsugerovaná radosť z hudby, nech je akákoľvek.

Na záver už len niekoľko z kontextu vytrhnutých informácií pre vyznávačov objektívnych reportov: približne 25 000 návštevníkov, prekonaný rekord v počte postavených stanov, jedna účinkujúca skupina priotrávená jedlom v Taliansku, jeden kamión zaseknutý s aparatúrou na diaľnici, 15 kolapsov počas piatka, farebná pestrosť sprievodných akcií, veľa plaviek, kočíkov a malých detí. 

Foto: Filip Drábek