Živé kvety verzus Živé roboty

Sprievodným javom preplneného koncertného novembra je, žiaľ, aj prekrývanie sa akcií. Minulú sobotu sa to stalo dvom kapelám, ktoré síce spoločné publikum nemajú, ale už aj teoreticky ponúkajú dosť dôvodov, aby ich človek skúsil naživo. Nám sa efektívnym rozložením síl podarilo byť na oboch miestach súčasne.

Pred Randalom, kde krstili nový album Živé kvety, sa to v ten večer hemžilo rôznymi typmi ľudí. Od mladých punx cez konzervatívnejšie vyzerajúcu mládež, až po generáciu štyridsiatnikov a päťdesiatnikov. Krásna ukážka toho, ako tvorba jednej kapely dokáže spojiť kultúru spolu so subkultúrou, a hudbou, textami a umeleckou hmlou vznášajúcou sa v ovzduší preklenúť generačné a iné rozdiely. V úlohe predkapely pod názvom Prinz von Sternberg sa na pódiu objavil jeden jediný človek v lesklej košeli s kravatou. Punkový look a punkový sound bez sprievodu basy a bicích, Leďo zo Zóny A. Celkom zaujímavé počuť ho takto. Punkové songy ? la legendary 77 in UK by možno potrebovali celý ansámbel, ale bez neho malo vystúpenie princa Leďa zvláštnu komornú atmosféru. Underground. Tentoraz legálny. Fakt pekné. Potom prišli Kvety, aby vypredanému klubu ukázali, že sú naozaj živé a zahrali pôsobivý koncert, skladajúci sa z najnovšieho aj staršieho repertoáru. Ich piesne nabité vzburou proti životu v želé vytvárali na pódiu i pod ním pohodu a kapela pri nich pôsobila dojmom scelenej rodiny: bola akýmsi spoločenstvom, ktoré je pri vystúpení ako jedna duša a ľudia to cítia. Pritom každý jeden „kvet“ je osobnosť, aj keď najviac pozornosti si určite vždy vyslúži skladateľka, textárka, gitaristka a speváčka v jednej osobe, charizmatická Lucia Piussi. Z jej úst vychádzali slová životnej skúsenosti premenené v poéziu, ktorá sa vznášala v rozostrených gitarách a crashujúcich čineloch. Jednoduchosť na jednej strane a plnosť s hĺbkou v hudbe aj lyrike na druhej. (rk)

Kým finišovali Kvety, v Subclube práve nastupovali Robots In Disguise. Svojrázna dvojica postavila celé svoje vystúpenie na priznanej nenáročnosti, ktorá sa v kombinácii so schopnosťou baviť okrem seba ešte aj cudzích ukázala ako dobre zvolený prístup. Čo na tom, že Dee a Sue na gitare a base celý čas dokola „hrali“ pár naučených hmatov, škriekali a hvízdali, spevom falošným až strach pílili uši a to málo zaujímavé, čo mohli svojou hudbou ponúknuť, za nich spravili umelé technológie? Aj za týchto okolností mala ich nenapodobniteľná a nevtieravo komediálna performance niekoľko vrcholov. Ako napríklad moment, keď subtílnejšia Sue trhavými pohybmi pri coververzii U Really Got Me od The Kinks z ničoho nič a absolútne mimo kontextu začala hrať na flaute. Alebo keď sa dojmom hrubej drevorubačky pôsobiaca Dee nechala uniesť a v dave, na ktorý provokatívne vystrkovala prostredníky, zabudla svoj mikrofón. Ak v tričkách SEX HAS MADE ME STUPID obidve podchvíľou stejdždajvovali, nebolo to načasovaným bodom fixného scenára, ale preto, že si tak práve zmysleli. Nebyť však adekvátne pripraveného diváctva, celý tento koncept by ostal nepochopenou scénkou typu anderovský „vtip“ prerozprávaný spoteným strýcom v niektorom zo západoslovenských nárečí. Dobre naladení ľudia ako súčasť predstavenia svoje robotky milovali a v kooperácii s nimi urobili v ten večer z krytu miesto, ktoré našinec pozná zo zahraničných výletov, so špinou a výbornou náladou, taký, čo by tam mohol byť aj trikrát do týždňa. Okrem všetkých zúčastnených teda zdvihnutý palec aj pre Subclub. (ku)

Živé kvety (Randál) a Robots In Disguise (Subclub), 24. 11. 2007, Bratislava.

Foto: Filip Drábek a archív Subclubu