Dupem na chémiu

Keď som vošiel do šera takmer prázdnej sály bratislavského Národného tenisového centra, vznášala sa v ovzduší atmosféra očakávajúca explóziu. Vedel som, že každú chvíľu sa dnu vovalí obrovský dav a nepotrvá to dlho. To miesto čakalo niečo, čo ešte nevidelo ani nepočulo. Mrkol som k pódiu, kde si už zopár desiatok ľudí držalo svoje pozície, aby mohli byť čo najbližšie k epicentru chémie. V podstate k laboratóriu. Cez hmlovinu, vďaka reflektoru svietiacemu na červeno, som uvidel siluety zariadenia, ktoré pripomínalo menšiu elektráreň. Všetko bolo pripravené a zatiaľ hrala akási elektronická hudba. Naozaj som netušil, či je to hudba pustená z disku, alebo avizovaný DJ James Holroyd, ktorý by takto mohol zaplniť čakanie na Bros. Na pódiu však nebolo nikoho vidieť. Nevenoval som tomu príliš veľkú pozornosť a spolu s ostatnými som čakal na príchod headlinerov. Až som sa dočkal. Ani nie tak nejakého osobnejšieho pocitu z účinkujúceho ľudského elementu, ale kontaktu s ich produktom, ktorý sa skladal z intenzívnych audiovizuálnych vnemov.

Nad pódiom bola umiestnená obrovská obrazovka a počas celého koncertu synchronizovala s jedovatými beatmi a plazivými zvukmi z kuchyne kuchárov Toma Rowlandsa a Eda Simonsa, nenápadne stojacimi nad svojimi sporákmi. Od prvého momentu sa ľudia rozohriati predchádzajúcim dídžejom chytali a pod mamuťou aparatúrou sa rozpútala párty. Síce ste si museli dať pozor, aby ste kamošom nestúpali na nohy, ale s tým sa počítalo. Takže ste dupali, kde sa dalo a zároveň nespúšťali oči z rôznych halucinogénnych motívov vizuálnej projekcie, ktorá vnikala do vedomia a podvedomia. Tancujúce farebné siluety pripomínajúce panáčikov zo semaforu, opice šplhajúce po lianách, erotické motívy znázorňujúce tvary ženského tela, veľké gule vyrobené z farby, pravidelne explodujúce do rytmu beatov, alebo zástupy robotov strieľajúcich laserové lúče ako zo Star Wars. Pri singlovke Believe, kde sa opakuje veta „I need it to believe in something“ sa na plátne miešali motívy znázorňujúce náboženské symboly s architektonickými motívmi. Chlapík, ktorý si vedľa mňa pokojne kýval hlavou, mi zrazu zareval do ucha: „Veď sú to pôdorysy starých chrámov!“, na čo sa bláznivo roztancoval. Ako vravím, kombinácia zvuku a hudby musela ovplyvňovať vedomie s podvedomím.

Vznikajúce chemické reakcie boli podmienené hitmi Chemical Brothers, ktoré však zaručene nepripomínali singlovky z rádia. Vedeli ste napríklad určite, že počujete Hey Boy Hey Girl, ale mixovaním a miešaním sa nabalili ďalšie vrstvy zvuku a na televízne hitparády a predpísanú rozhlasovú minutáž ste mohli zabudnúť. Celé vystúpenie bolo rozdelené na dva sety, ktoré delila jediná pauza, tá medzi nimi a počas ktorej sa Tom a Ed nechali privolať späť burácajúcim davom. Zazneli zásadné tracky v dlhých a tvrdších koncertných verziách ako Block Rockin‘Beats, Believe, Golden Path a ďalšie. Jednoducho prierez celou tvorbou.

Určite som bol s koncertom spokojný a viac som ani nečakal. Bol skvelý po zvukovej aj hudobnej stránke a organizáciou pivných stánkov, šatní s kabátmi a vetrovkami sa zaoberať nebudem. Takže The Chemical Brothers áno!   

The Chemical Brothers, 26. 11. 2007, NTC, Bratislava.