Hnusné na zvracanie, hnusne dobre napísané

O tom, kto je Chuck Palahniuk (čítaj Pólanik), prečo je v mojom rebríčku súčasných spisovateľov už od Klubu bitkárov zatiaľ neprekonanou jednotkou, prečo jeho knihy beriem do rúk vždy s radostným očakávaním a zároveň so strachom, aby ma ani po šiestykrát nesklamal, o tom som už písala v recenzii predošlej knihy Deník.

Posledná kniha, ktorá vyšla tesne pred Vianocami, má názov Strašidla (v origináli Haunted) a je to, ako naznačuje podtitul, román (z) poviedok (A Novel of Stories). Čo je to román (z) poviedok? V podaní Palahniuka sú to príbehy dvadsiatich troch postáv, ktoré sa spoločne nechali vytrhnúť z každodenného života a zavrieť do bývalého divadla, aby tu v ústraní nikým nerušení mohli konečne napísať svoje majstrovské dielo, i keď ich skutočné pohnútky na útek pred svetom sú v podstate všakovaké, len nie literárne. Čoskoro zistia, že izolácia od sveta bola myslená šialeným organizátorom skutočne doslovne. Stávajú sa zajatcami, ktorí bojujú o prežitie, a to tiež doslovne. Čas si krátia popri iných úchylných činnostiach rozprávaním poviedok. Tie sa striedajú v palahniukovsky príznačne rýchlom až zadúšajúcom tempe, sú ironické, drsné, hnusné, odporné až na zvracanie, ale hnusne dobre napísané.

Hneď o prvej poviedke (Střeva, rozpráva Svatý Nestřeva) je na internete fanúšikovská zmienka, že ju treba pri predčítaní poslucháčom čítať pomaly, pretože najprv bude treba robiť prestávky pre smiech, neskôr pre nevoľnosť poslucháčov. V akomsi fóre ku knihe som si tiež prečítala, že touto poviedkou Palahniuk vôbec nie je originálny, že ten príbeh koloval po internete už dávno. Príbeh originálny nie je a ani autor sa netají tým, že väčšinu príbehov si nevymyslel sám. Spôsob, akým ich prerozprával, je však rozhodne originálny. Iný príbeh pojednáva o boháčoch, ktorí sa hrajú na bezdomovcov a užívajú si slobodu anonymity. Ich idylka sa však skončí vo chvíli, keď ich začne niekto systematicky vraždiť. Vyznávači alternatívnych prúdov asi nebudú nadšení z poviedky o masérke chodidiel, ktorá dokáže svojou činnosťou spôsobovať nielen nadpozemské orgazmy, ale i smrť. Ak si treba dať ešte niekde zvláštny pozor na žalúdok, tak je to pri čítaní poviedky z policajného prostredia, v ktorom sa pri vyšetrovaní sexuálneho násilia používajú látkové postavičky chlapca a dievčaťa a hlavná hrdinka pre vysoké opotrebovanie objedná nové. Nie podobné živým bytostiam, ale anatomicky identické. A policajti si ich podozrivo často služobne požičiavajú. A tak sa ich hrdinka snaží rôzne ochrániť pred zneužívaním.

Zmes pocitov nadšenia a pôžitku z formy a šoku až znechutenia z obsahu pretrváva v čitateľovi viac-menej pri všetkých poviedkach. Návrat do románového rámca sa môže niekomu javiť rušivý, mne osobne však veľmi vyhovoval, pretože skončením poviedky postava žije ďalej v románe. Prípadne zomiera, alebo je zjedená, alebo sa pomaly rozkladá. Rušivým momentom sú pre mňa len básne písané vo voľnom verši, ktoré predchádzajú každej poviedke a naznačujú, o čom poviedka bude. Možno je to nešikovným prekladom inak v prozaických pasážach brilantného Richarda Podaného, ale skôr si myslím, či priam dúfam, že pokus o poéziu bola len slepá ulička, v ktorej sa Palahniuk vyblbol, aby sa už nadobro vrátil na svoju osvedčenú prozaickú parketu. Nasledujúci román, ktorý už vyšiel v origináli Rant: An Oral Biography of Buster Casey, naznačuje, že dostal rozum.

Keď je obsah diela brutálny, provokujúci a šokujúci, zvyknú ho obhajovať tým, že myšlienky, ktoré autor predostiera, sú také závažné, že to treba pre dobrý úmysel prehryznúť. Aj v tomto románe (z) poviedok nájdeme závažnú a jasnozrivú kritiku súčasnej spoločnosti. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že to všetko na nás autor len tak hrá, aby po nás mohol tým svinstvom rozmarne hádzať a kráľovsky sa baviť. Kto to vydrží, odmenou mu je fakt skvelé čítanie, čert zober spoločenskú kritiku.

Chuck Palahniuk: Strašidla, román (z) povídek (Haunted, A Novel of Stories)
preklad: Richard Podaný, 368 str., Vydavateľstvo: Odeon, 2007