Ja som Pán Boh tvoj a tak ďalej

Zhýralé, smilné, zlé stalo sa stvorenie znevážené hriešnym plemenom ľudským. Bohabojných nieto, smrteľný hriech pýchy urobil z nich všetkých nie dietky božie, ale pankhartov satanových. Muky plameňov pekelných sú im len miernym trestom za márnivosť, s ktorou premrhali požehnaný dar slobodnej vôle, keď obrátili sa chrbtom k stvoriteľovi a otcovi svojmu a v nekonečnej pýche ho zavrhli.   

Preto rečiem vám bezbožníkom, držte sa prvého prikázania, ako ho Hospodin zjavil Mojžišovi na hore Sinaj, držte sa ho a vaša obec bude kvitnúť v harmónii stvorenia a napredovať bude, aby podobnou v dokonalosti stala sa úmyslu Jeho.  

Ďalej sa samozvaný kazateľ nedostal, odviedli ho korzujúci mestskí policajti. Nik mu síce nevenoval pozornosť, jeho slová nedopadli na úrodnú pôdu, takže nikoho nevyrušil, ale ako by to bolo, keby si každý mohol na ulici len tak vykrikovať, čo chce?

Zle.

Nebyť prvého zjavenia, nikto by si naňho nespomenul. Svet fungoval v organizovanom chaose ako v každý iný deň. Polovica spala, polovica bdela a pracovala, zabávala sa, milovala, chodila len tak po nákupoch, varila kávu, páchala právosti i neprávosti, jednoducho bavila sa tým, čím dennodenne. Boh sa zjavil na poludnie, samozrejme nečakane, ale v zásade predvídateľne a celkom prozaicky. Obloha stmavla, fest zahrmelo, nebo sa roztrhlo a zjavila sa Hospodinova tvár. Normálne, stačilo zdvihnúť zrak – a pri tom zadunení ho zdvihol každý, kto bol práve vonku. Dramatická pauza netrvala dlho, len toľko, aby svet na chvíľu stíchol.

Ten hlas počuli všetci

Ja som Pán Boh tvoj, a preto nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.     

Nič viac nepovedal, nežmurkol, neusmial sa. Zadunelo znova, obloha sa rozjasnila, celé to netrvalo dlhšie ako tri sekundy subjektívneho času a ďalšie tri, kým ľuďom došlo, čo sa stalo, a keď sa už-už svet mal zblázniť, nezbláznil sa.

Ľudia sklonili hlavy a pokračovali tam, kde prestali, akoby sa nič nestalo a oni sa práve nestali svedkami celkom zjavného metafyzického prejavu. Ak aj ten zážitok v sebe ďalej spracovávali, tak len potichu, vo vnútri.

Iné bolo na prvom zjavení zaujímavé. Stalo sa všade naraz, navzdory fyzike, optike, chémii, psychológii, psychiatrii, filozofii, navzdory času a priestoru, navzdory všetkým vedám, humanitným i exaktným, navzdory rozumu zdravému i vyšinutému, všetci spätne ten zážitok popisovali rovnako. Či bola objektívne kde-tu na Zemi noc, či deň, či ráno, či večer, či tma, či svetlo, všetci to vnímali tak, že najprv sa zhaslo, potom zadunelo, potom sa roztrhlo, ukázal sa, povedal svoju vetu a tak ďalej, a všetci tvrdili, že naozaj to bolo napoludnie, hoci hneď po tom zážitku sa vrátili alebo k svojej rannej káve, alebo k večerným správam.

A všetci ho videli presne tak, ako ho mali vidieť, sivovlasého starca, sivovlasého starca Darwina, horiaci ker, mandalu, vzorec, usmievavého tučka, holuba, rohatého metalistu, atléta na kríži, oko, ufóna, Elvisa, ženu s okuliarmi v kostenom ráme a čiernom roláku a tak ďalej a tak ďalej, a zakladateľ sekty požehnaných toastov naozaj uvidel hriankovač a čo sa potom spätne javilo ešte čudesnejšie, všetci mu rozumeli. Všetci, vrátane ateistov, ktorí to uvideli všetko naraz, pohromade v celej tej iracionálnej nezmyselnosti a znovu sa presvedčili, že ich postoj je optimálny.

Metafyziku v čistejšej podobe si sotvakto dokázal predstaviť, hádam preto sa zdalo, akoby svet prvé zjavenie ani vôbec nezaregistroval.

Ak sa v ľuďoch čosi pohlo, tak to navonok nedali znať. Len sa takto spätne zdá, že predsa len bolo o čosi tichšie na svete, na chvíľku, a jeden z tých mestských policajtov sa vrátil do práce, že pustí toho kazateľa, ale toho už nebolo. 

Pokračovanie o týždeň