Adam zhrešil i Eva zhrešila a dobre nám tak

Len bohabojní spravodliví uzrú tvár Božiu v Nebeskom kráľovstve, pod štítom čistej pravdy ukryjú sa pred zvodmi heretikov, čo zavrhli vieru otcov a na Jeho miesto zlaté teľa postavili. A keď z nich kúsky kože diabli budú sťahovať v pekelných mukách, slzu za nich nevyronia. Lebo kto menom Božím plytvá, stvorenie znevažuje, ako darebný syn k otcovi chrbtom sa stavia, do vlastného hniezda si špiní a svoju nesmrteľnú dušu v bahne hriechu vyvaľuje.

Preto rečiem vám, bezbožníkom, držte sa štvrtého prikázania, ako ho Boh Duch svätý sťa horiaci ker zjavil.

Tomáš počúval. Odkedy sa k nemu samozvaný kazateľ nanominoval, toľkoto toho ešte nepovedal. Až teraz, v kúpeľni, o pol šiestej ráno.

„Hm, hm, hmmmm. Hmmm? Hmmm! Haló, hej, Rudo, počuješ ma, budeš ešte dlho? Lebo aj ja musím. Rudo?“

Rudo sa volal ten kazateľ, a teraz okupoval Tomášovi nielen kúpeľňu, ale čo je horšie, spolu s ňou aj záchod.

Keď sa Tomáš Ruda nedohmkal, nedovolal, skúsil na dvere zaklopať, ale neznelo to bohvieako. Iba také ľahučké klop-klop, lebo klopkajúca ruka narazila len na slabý odpor nedovretých dverí. Zavŕzgali pánty, odchýlili sa dvere a cez škáru Tomáš zahliadol Ruda, ako robí grimasy do zrkadla a dáva ďalej:

Aj milovať môžete, veď je to prirodzené a správne, ale ctiť musíte, lebo bez cti niet skutočnej a pravej lásky. Žitie je údel, nech je šťastné, nech slnce jasné svieti, temnota smrti vždy vznáša sa nad ním a vrhá tieň márnosti a zmaru. Lebo Adam zhrešil i Eva zhrešila a dobre nám tak. Aj keď rodičia bohabojnosť stratia, od Boha sa odvrátia, do pekla životom svojím v zlobe smerujú a lásku k sebe v dietkach svojich zabili, Boh skrz nich raz dal život a s ním možnosť spásy a za to budú vždy cti hodní.

„Rudo, sory, ale ja fakt musím.“

Rudo stíchol a vyšiel, bez komentára, bez očného kontaktu, len tak. Tak strašidelne a ak sa Tomášovi až dosiaľ naozaj chcelo, tak teraz zrazu nemusel.

„To si nejako pripravuješ dopredu, alebo to z teba ide len tak?“

„Čo ako?“

„Tie veci, čo si teraz rozprával zrkadlu.“

„To ti je zvláštne, človeče. Ja som normálne hore, normálne akože pri zmysloch, všetko viem, som to ja, všetko, normálne...“ vravel Rudo „len potom zrazu akoby som bol ešte jeden a ten druhý sa len kukal a ten nový ide a hovorí hentaké veci. A ja si to všetko pamätám, všetko, len niečomu z toho nerozumiem. Slovám a tak. Tuto teraz, že heretikov, to je ako kto, nejaký Rus?“

Ak si Tomáš od čohosi za posledné týždne a dni, od prvého, druhého a tretieho zjavenia odvykol, tak od čudovania sa, od údivu, od prekvapenia. Niežeby sa nebolo čomu čudovať, naopak, len čudovanie samotné má zmysel len vtedy, ak je výrazom čohosi, čo sa odchyľuje od normálu, a keďže teraz je také všetko, niet sa vlastne čomu čudovať.

A navyše, Rudo nebol celkom v poriadku. Nie v metafyzickom slova zmysle, to len niekedy, ale vo fyzickom a predovšetkým mentálnom. Býval u Tomáša už niekoľko dní, aspoň z Tomášovho uhla pohľadu určite, ale samotný Tomáš si vôbec nebol istý, či to takto, alebo nejako podobne vníma aj Rudo. Mohol ho vyhodiť, aj chcel, ale bál sa. Dialo sa príliš veľa vecí, ktoré by sa diať nemali a uveriť teraz na náhody javilo sa krajne nebezpečné. Tak Tomáš Ruda trpel a občas si s ním skúsil vymeniť zopár slov.

Teraz tieto:

„Počuj, a to vždy máš tieto návštevy v deň, keď sa zjaví?“

„No, ozaj, ty brďo, fakt!“ odpovedal Rudo a Tomáš sa zdvihol a šiel zavolať rodičom.

Muž, ktorý prežil vďaka minulému zjaveniu, nebol jediný, kto tvrdil, že Boh sa v zvyčajnom čase predsa len ukázal. Naopak, hlásenie všakovakých zjavení bolo najčastejšou témou väčšiny telefonických rozhovorov, ktoré v príslušnom čase prebehli.

Áno, ľudstvo ako celok si odfúklo, keď sa neukázal, ale ľudia ako jedinci, to už bola celkom iná káva. Boh sa zaručene zjavil kolektívu akvabel z fínskeho paraolympijského družstva, videli ho mormóni, ako vypriaha koňa z bričky, Paris Hiltonová tvrdila, že ju osobne požehnal a že je teda v požehnanom stave, zjavil sa slepému jogínovi, ktorý trávil život naložený v sude s motorovým olejom a videli ho aj všetci členovia rastafariánskeho krúžku Sladká tráva.

Všetko to však boli podvrhy. Najpravdepodobnejšie, najvážnejšie sa ukazovali tí rastafariáni, lebo tí hlásili zjavenie pravidelne po každej schôdzi posledných päť rokov, bez ohľadu na aktuálne udalosti, ale práve ich nikto ani na chvíľu vážne nebral.

Televízne spravodajstvá sa sprvu falošných vizionárov aj chytali a vydali sa po niekoľkých stopách, ale všetko sa skončilo novinárskymi kačicami. Len preživší personalista mal náležitý argument zjavenia. On sám bol argumentom.

Ale ani jemu neuveril každý, takže ak sa nad ľudstvom vznášala akási spoločná názorová atmosféra, bola to stále atmosféra kolektívneho odfúknutia/uvoľnenia, v ktorej jednoznačne dominovali snahy vysvetliť zjavenia celkom racionálnou cestou. Diskutovalo sa stále, všade, k slovu sa dostali aj odborníci, o akých väčšina ľudí nikdy ani nepočula a oni predsa len v svojich výskumných ústavoch skúmali, čo podľa nich bolo treba skúmať.

Semiotik zo Saussureaovho ústavu jazyka a znakov, napríklad, prišiel s hypotézou, že nie je dôležité, či sa Boh naozaj zjavil, alebo nie, ale čo to znamená a symbolizuje. Namiesto kazajky dostal v médiách vlastnú polhodinku. No hanba.

Ak sa nejaké zložky vzhľadom na vzniknutú situáciu správali ako-tak racionálne, boli to pravidelné zložky hasičov, policajtov a samozrejme armáda. Hasiči hasili a zachraňovali, policajti skúšali dávať pozor na pobláznených demonštrantov a armáda potichu uvažovala nad tým, či zjavenie nepredstavuje nie metafyzickú, ale celkom konkrétnu hrozbu.

Dnes už vieme, že Boh sa od prvého zjavenia naozaj vždy nechal uvidieť v ten istý deň, v pravidelných časoch, ale vtedy, keď sa tak priamo dialo, vyzeralo to inak, vyzeralo to tak, že naozaj, nespochybniteľne, univerzálne sa zjavil len raz, a ani to už po pár dňoch nebolo isté.  

Už aj tak vratké nôžky ľudskej dôvery vo svoje vlastné zmysly ešte viac zoslabli potom, keď sa Boh na nebi neobjavil ani znova po týždni. Tomáš bol medzi tými, ktorí zjavenie predsa len očakávali, hlavne po rannom zážitku s Rudom a telefonáte rodičom, vypointovanom prísľubom nedeľnej obedovej návštevy. Aj Magdu má priviesť, čo bude problém, pretože s Magdou sa rozviedol pred troma rokmi. Teraz Tomáša trápili iné veci.

Nešiel Boha čakať von ako mnohí ešte stále veriaci v ďalšie zjavenie, doma sedel, pri telke, prepínal a premýšľal. O takomto nejakom čase sa zvykol ukazovať, v telke snímajú nebo. Prepol kanál, zase nebo, ešte raz prepol, a keď tam bolo nebo znova, spozornel a už neprepol. To nebo nevyzeralo ozajstne, vyzeralo ako nebo vo virtuálnom televíznom štúdiu. Do obrazu vkráčal postarší muž s bielou upravenou bradou, v bezchybne padnúcom bielom obleku. Vtedy Tomášovi napadlo, že si ktosi robí prdel a odkazuje na Morgana Freemana, ale nebolo to tak. Nebolo, lebo keď sa muž usmial, pozrel do kamery a riekol:

„Cti otca i matku svoju.“

Tomáš vedel, že je to On, vedel to tak, ako to vedel po prvýkrát, aj po druhý, aj minule.

Obraz zašumel, nebo zmizlo, nahradil ho nevyrušený televízny moderátor uprostred vety, rozprávajúci to svoje a netušiaci, že ešte pred chvíľou bol na obrazovke ktosi celkom iný.

To už Tomáš nevidel, znova vytáčal číslo rodičov, aby im povedal, že v nedeľu naozaj príde, ale bez Magdy, lebo s Magdou sa rozviedol pred troma rokmi. A že vnúčence tiež neprídu, lebo zostali s mamou. Ale dovedie Ruda.

Pokračovan

Tomáš Zlatoústy  viac od autora »
Vaše reakcie [6]