Boh je jedna vec, zamestnávateľ druhá

Ak by kazateľ kričal hlasnejšie než ostatní, bolo by počuť, ako sa pýta a nečaká odpoveď.

Veď kto je človek, aby sa Bohu rovnal, bez bázne a hany sa ho dovolával a inak ako v pokore sa k nemu obracal? Len vlastnou pýchou prekliaty stratenec, čo v nič neverí, ničomu sa nepokorí, svoje miesto nepozná, a preto blúdi. Len pokorní budú odmenení. Tak ako Boh v siedmy deň spočinul nad stvorením a uvidel, že je dobré, i bohabojným náleží po práci znavené údy zložiť, svetskou márnosťou sa prestať zapodievať a oči k nebu uprieť.

Preto rečiem vám, bezbožníkom, držte sa tretieho prikázania, ako ho Boh zjavil v nekonečnej dobrote.

Tie slová takto celistvo zachytil málokto, zmiešali sa so slovami iných rečníkov a kazateľov. A že sa ich po druhom zjavení vyrojili zástupy.

Hoci civilizácia sa nezrútila, niektoré civilizačné návyky hej, zmysel pre mieru a zdravý rozum predovšetkým. Ulice a námestia zaplnili fanatici, za ktorých by sa nemusela hanbiť žiadna stredoveká upaľovacia besiedka. Až sa chvíľami zdalo, že nebude mať kto chodiť do práce.

Chaos a panika sa nabažili obetí, ušliapaných, utlačených a ukázaných boli tisíce. Ľudia si siahali na život, akoby to bola tá najlepšia alternatíva k životu vo svete, v ktorom Boh prestal byť abstraktnou metafyzickou kvalitou.

On pritom len vyslyšal všetkých pýtajúcich sa a svojím zjavením postavil vieru na roveň poznaniu. Nebolo by nakoniec svetu bez neho lepšie?

To už nezistíme. Každopádne, s Bohom sa znova objavilo aj dobro v človeku, dobro praktického života, nie charitou maskované zlo samoľúbosti, ale obyčajný zmysel pre povinnosť, ktorý ľuďom zabránil všetko hodiť za hlavu.

Zodpovednosť, pokora, ale nie fatalizmus, vďaka nim svet fungoval naďalej a jeho fungovanie v konfrontácii so zjavením javilo sa ešte bizarnejšie. Už dvakrát sa Boh zjavil, v rovnaký deň v rovnakom čase, a prikázaniaznalí tvrdili, že ak by ľudia v nedeľu jednoducho nešli do práce, už by to aj mohlo stačiť.

Lenže práve vďaka zodpovednosti a pokore sa v nedeľu znova pracovalo. Boh je jedna vec, zamestnávateľ druhá.  

Tretie zjavenie už bolo očakávané, čakali televízne štáby, čakala armáda, čakali ľudia, niektorí vonku, iní vo vnútri. Krčmy a chrámy praskali vo švíkoch, námestia tak isto, a keďže stále veľa ľudí viac dôverovalo televízii ako vlastným zmyslom, nechýbali v chrámoch a krčmách, ale aj na námestiach veľké obrazovky.

Ľudia sa zjavenia báli, ale aj ich priťahovalo, fascinovalo, lákalo, netešili sa naň síce priamo, ale keď v ten deň a v tom čase jednoducho nenastalo, pocítili sklamanie.

Smutní boli, priam žialili, na chvíľu, ešte na chvíľu, a potom, keď už tá chvíľa trvala hodinku, niekde dve, najprv sa jeden usmial, potom viacerí a potom všetci a akoby z nich spadol balvan, rozšantili sa a roztancovali.

Ak by si mohol celý svet vydýchnuť, počuli by sme velikánske majestátne katarzné fúúúúúúú.

Fúúúúúú v tom význame, že je preč, že sme sami, môžeme zabudnúť a časom bude všetko ako prv.

Prvá oficiálna tlačová správa z Vatikánu, ktorý mlčal až doteraz, znela: „Katolícka cirkev sa k náboženským interpretáciám dosiaľ nevysvetliteľného fyzikálneho javu, všeobecne známeho ako zjavenie, nebude nijako vyjadrovať.“

Tomáš Neveriaci, ktorý sa posledný týždeň snažil nájsť odpoveď na otázku, kde hľadať potulného kazateľa v časoch, keď sa nie jeden, ale zástupy samozvaných kazateľov začali túlať ulicami, sedel doma a díval sa na televízne diskusné relácie.

Boli na každom kanáli, každá televízia prišla s vlastným tímom odborníkov a všetci riešili, čo zjavenia mali znamenať a prečo už teraz žiadne nebolo.

Kým prvé dni prevládal názor, že svet jednoducho nie je ešte taký skazený, aby sa Boh musel zjavovať každý týždeň, s postupom času silneli hlasy, že všetci sme sa stali obeťou veľmi sofistikovaného podvodu s použitím zatiaľ neznámej technológie a za celým humbugom stoja: Mossad – 43 %, CIA – 17 %, Iránska tajná služba, nech sa volá ako chce – 10 %, Bill Gates a Al Gore – 7 %, Ilumináti – tiež 7 %, Rotchildov trust – 6 % a dostalo sa aj na Maďarov, aspoň u nás získali solídnych 5 % a s troma percentami nechýbalo ani Opus Dei. Na Da Vinciho kód sa dávno zabudlo, ak by nie, percentá by určite boli vyššie.

Tomáš počúval múdre až premúdrené reči a skúšal si z toho všetkého poskladať čosi, čo by mu dávalo zmysel. Len tak, pre neho samého. Vyrástol ako ateista, ako ateista vychodil strednú školu a ako ateista sa stal najprv normálnym policajtom, potom mestským. Nikdy nebol z najbystrejších, nič od života nechcel a k policajtom sa dal preto, že chcel byť užitočný nejakým celkom konkrétnym spôsobom. Určite si o ľuďoch nerobil žiadne ilúzie, na to toho zažil dosť a videl príliš veľa. Veď jeho sa nikomu ani korumpovať neoplatilo, taký to bol niktoš. A pri tom prvom stretnutí s kazateľom predsa vedel, že nie je správne, že ho berú preč.

Tomáš svojím jednoduchým príslušníckym spôsobom nielenže prvýkrát v živote nerozumel sám sebe, ale ani svet vonku už mu zmysel nedával. Nie svet po zjaveniach, ani pred nimi nie, len toto si všimol až teraz.

Iba jedna správa narušila nový spravodajský štandard – výbuch fakt veľkého nákupného centra, na mieste zostal len kráter a pokrčený nákupný vozík, žiadne ďalšie trosky sa nenašli, ani telá nie, ani poškodený tovar, čo by sa dal so zľavou predať. Záhada, ktorá by sa za iných okolností okamžite stala teroristickým útokom. Nákupné centrum bolo plné ľudí, veď bola nedeľa, keď sa to stalo, nedeľa po zjavení, ku ktorému už nedošlo.

Zazvonil zvonček, Tomáš vstal a keď otvoril dvere, jediné, čo nepocítil, bolo prekvapenie. 

Kazateľ našiel jeho, vtlačil sa dnu, sadol si na pohovkou k rozpozeraným správam a kývol na Tomáša, že sa pomkne. Práve v nich hovoril preživší manažér z vybuchnutého nákupného centra, manažér, čo v nedeľu nešiel do práce, lebo sa mu zjavil Boh, len jemu, práve vtedy, keď na zjavenie čakal celý svet a riekol:    

Spomni, aby si deň sviatočný svätil.

Pokračovanie o týždeň