Invencia verzus konvencia

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Dnes sedem kapiel, z ktorých nie všetky by som vyniesol do neba. To by vám však nemalo zabrániť si ich vypočuť a vytvoriť si vlastný názor, poprípade hodiť do mňa šutrák. Jedna časť z tejto utešenej sedmičky robí zo starých vecí nové a tá druhá časť vytvára z nových a moderných handier babkine starodávne bombarďáky, ktoré dnes už iba málokoho vzrušia.

Ak niekoho zaujíma, čo robí biely Jack bez svojho rachotiaceho dvojčaťa Meg, nech sa mrkne na The Raconteurs, revival starého rocku v modernom kabáte indie rocku. Na rozdiel od White Stripes sú trocha odvážnejší v počte zvolených hudobných nástrojov. Jack White sa delí o spev s Brendanom Bensonom. Inak klasická a výborná rock’n’rollová kapela. Odporúčam najmä skladbu Broken Boy Soldier.

Joe Lean and the Jing Jang Jong je indie gitarovka z upršaného Londýna, vhodná však do kabrioletu svištiaceho slnečným letným dňom, keď ste moooc young a dooosť free. Je to veselé, je to skočné, je to gitarové a britské, ale možno vďaka našej pažravosti a presýtenosti tak trochu aj nuda.

Kapela Battles z rotten and big apple ma unáša niekam na miesta, kde to Syd Barrett zabalil s Pink Floyd. Psychedelický mlyn, ktorý vás zomelie svojím jedovatým driveom a bluesovými riffmi pochovanými v postmodernom zavíjaní strojov. Toto nie je nič, čo moderátor hnusného komerčného rádia nazve čerešničkou alebo letným hitom. V tomto prípade konvencia doslova zdrhla pred agresívnou a tvorivou invenciou a mňa ten úžasný ohňostroj zvukov dostal. NEW YORK, NEW YORK!!!

Foals z univerzitného Oxfordu by ma určite presvedčili na pôde nejakého letného festivalu alebo koncertu vďaka rytmu BASS & HAT, ktorý vás núti dupať nohou, ale v podstate ide iba o ďalší anglický surf, ktorý sa vezie na stále ešte aktuálnej vlne tanečno-gitarovej hudby. Za použitia dychovej sekcie by sa mohlo zdať, že kapela sa snaží o originalitu, avšak je to iba príjemne počúvateľný priemer. Na tancovanie sa hodí výborne.

Vezmite si kapely ako Bloc Party alebo The Klaxons, uberte im gitarovosti, pridajte dávku funky, disca a Kylie Minogueovej. Pomiešajte to na mierne priateľskom ohni a vznikne vám chutná dobrota. Friendly Fires. Geniálne na vašu párty. Teda ak nejaké ešte robíte. A tá basa... Mmmmm.

The Courteeners je kapela, ktorá vykradla asi všetky klišé ostrovnej hudby. Načo si ich púšťať, keď existuje Pete Doherty, ktorému kvalitou tvorby nesiahajú ani po členky? Nudné, bez nápadu, kráčajúce s dobou a popritom ešte aj spiace. Vhodné k táboráku. K zhasínajúcemu.

Newyorskí MGMT sa na svojej stránke myspace označujú za jungle/surf/country. Nejako mi to nejde do hlavy, ale nevadí. Kapela hrá zaujímavé retro plné sixties, no počuť aj rôzne sample a efekty. Hneď prvá pieseň znie ako zrážka Primal Scream s gospelovým zborom a Liamom Galagherom. Naozaj zaujímavé spojenie popu, starého hippie rocku a elektroniky. Povedal som zaujímavé? Nádherné.