Vojenčina zase raz z jedného chlapca urobila chlapa

Zdá sa, že ani Putinov autoritatívny korporativistický štát, ktorý ropou a plynom špinavo vydiera svojich susedov, celkom neumlčal ruskú verejnú mienku. Tá je v súčasnosti rozhorčená brutálnym prípadom dedovčiny (šikany) voči vojakovi základnej vojenskej služby, devätnásťročnému Andrejovi Syčevovi.

Dedovčina
V kasárni dôstojníckej vysokej školy v Čeľjabinsku sa v silvestrovskú noc udial čin, z ktorého behajú zimomriavky po tele. Niekoľký dedovia (teda mazáci) už cez deň zmlátili zopár mladších vojakov. Večer si, zrejme so súhlasom dôstojníkov, chytili vojaka Syčeva a priviazali ho k stoličke tak silno, že mu začalo odumierať tkanivo. Štyri hodiny ho jeho starší kolegovia týrali a mlátili, čo je v ruskej armáde štandardný spôsob výchovy mladých bažantov. Vremja Novostej dokonca priniesli svedectvo vysokého dôstojníka vojenskej školy, podľa ktorého bol vojak svojimi druhmi v zbrani aj niekoľkokrát znásilnený. Následkom trýznenia boli viaceré zlomeniny, pomliaždeniny a gangréna. No až 4. januára bol vojak Syčev, ktorý sa medzitým sťažoval na silné bolesti nôh, hospitalizovaný.

Lekári v civilnej nemocnici boli zhrození. Syčevovi museli amputovať najskôr jednu nohu, neskôr aj druhú nohu a pohlavné orgány, a minulý týždeň aj časť ruky. Ako reagovala na celý incident armáda? Presne tak, ako je to v Rusku bežné, ako to bolo bežné už za Sovietskeho zväzu, alebo ako to bolo pri ponorke Kursk (ponorka zachytená v rybárskej sieti): všetko sa začalo zatĺkať a popierať. „Dedovčina? O tom som nikdy nepočul, je obvyklá odpoveď ruských veliteľov na otázky ohľadne šikany v uniforme.

Vedenie vojenskej školy dalo lekárom prísny zákaz o prípade vojaka Syčeva podávať akékoľvek informácie. S prípadmi šikanovania je podľa anonymných príslušníkov armády dobre oboznámený aj vojenský prokurátor, ten o nich však dlho mlčal, pretože vojenské vedenie sa obáva o povesť ozbrojených síl.

Mlčal aj minister obrany, Sergej Ivanov. Na otázku reportérov odpovedal: „Myslím, že sa nič vážne nestalo, inak by som o tom vedel.“ Ako sa celá vec napokon prevalila? Niekto z nemocnice zavolal na miestny Výbor matiek vojakov: „Leží tu mladý vojak bez nôh. Všetci v nemocnici plačú, keď sa na toho chlapca pozrú a nemôžu už zniesť, že sa jeho príbeh zatajuje.“ Po medializácii prípadu bola napokon vojenská prokuratúra nútená konať. Medzičasom zatkla osem podozrivých, z toho troch dôstojníkov.

Pomery v ruskej, americkej a slovenskej armáde
Tento prípad je len špičkou ľadovca. Ísť v Rusku na vojnu, ktorá je povinná, nie je selanka. Ročne ujde z vojenských útvarov až 20-tisíc brancov, pre ktorých sú tamojšie pomery neznesiteľné. Rovnaké množstvo príde o život. Len minulý rok prišlo podľa oficiálnych (!) údajov ruského ministerstva obrany o život 20 390 príslušníkov ozbrojených síl. Medzi nimi bolo 16 obetí dedovčiny a 276 spáchalo samovraždu (trojnásobok oproti roku 2004). Avšak najväčšie straty sa konajú pri vlečúcej sa vojne na Kaukaze.

Pre porovnanie, Spojené štáty stratili v Iraku od začiatku vojny približne 2 500 vojakov, čo už je dôvodom pre protivojnové demonštrácie a frustráciu verejnej mienky. Tie straty, čo ruská armáda utrpí za rok, mali Američania za celú vietnamskú vojnu. Každopádne, Výbor matiek vojakov tvrdí, že až 80 percent zločinov sa v armáde ututláva.

I keď šikana sa vyskytuje aj v americkej, britskej, nemeckej, či slovenskej armáde, prípad ako tento nemá svojou hrozivosťou v armádach NATO obdobu. Oproti prípadu 19-ročného Andreja Syčeva je aj Kubrickov Full Metal Jacket len príjemnou teenagerskou komédiou. Ľudia nenávidiaci Ameriku však začali v internetových debatách ihneď bagatelizovať tento hnusný zločin poukazovaním na americké maslo na hlave (Abú Ghraib, Guantanámo, atď.). Ako keby aj za šikanu v ruskej armáde mohli Američania! No nezabúdajme, že o svinstvách US Army sa verejne diskutuje práve preto, že je to armáda demokratického štátu, kde existuje verejná mienka a slobodné médiá, kým v ruskej armáde i spoločnosti sa všetko najskôr zatĺka a veci sa pretriasajú verejne, až keď to inak nejde.

Vojenská stratégia mlynčeka na mäso
Pripomeňme napríklad, že keď generál Patton vyfackal v lazarete jedného vojaka, ktorý podľa neho simuloval, bol z toho vo Washingtone škandál a vynikajúcemu generálovi hrozilo odvolanie. V tom istom čase mohol jeho kolega Žukov decimovať celé divízie, ktoré pod paľbou ustúpili a ešte za to od Stalina dostal medailu. Tam, kde Američania znižovali vlastné straty rozumnou kombináciou taktiky a technológie, Rusi volili stratégiu mlynčeka na mäso. To znamená, že ak nepriateľ bránil nejaký priesmyk, Rusi tam posielali jednu vlnu potravy pre kanóny za druhou, až pokým sa (podľa marxistickej poučky o kvantite, čo sa mení na kvalitu) nepodarilo protivníkovu obranu preraziť.

Prípad záklaďáka Syčeva poukazuje nielen na kontrast medzi ruskou a americkou, ale aj medzi ruskou a slovenskou armádou. Veľa ľudí bedáka nad pomermi na Slovensku, ako keby sme boli krajinou tretieho sveta. Práve takéto udalosti v nás však môžu vyvolať hrdosť, že žijeme na Slovensku a nie trebárs v ruskej stepi. Že žijeme v krajine s profesionálnou armádou, kde mladí ľudia už nie sú zbavovaní slobody. Že žijeme v relatívne civilizovanej krajine, ktorá je členom NATO a kde politici kontrolujú armádu a nie armáda politikov. Že žijeme v krajine, kde minister obrany odstúpil po leteckej katastrofe, aj keď sám lietadlo nepilotoval, ani nenavigoval, a teda nemusí niesť žiadnu priamu zodpovednosť za tragédiu. Že žijeme v krajine, ktorej armáda nešíri vo svete smrť a ničenie, ale dobré meno Slovenska a v misiách po celom svete pomáha najmä trpiacim.
Je to paradoxné, ale ruský minister obrany Sergej Ivanov by si možno mal brať príklad od nášho Juraja Lišku a okamžite odstúpiť.

Kto spasí Rusko?
Mentalita nas mnogo začína už aj pre Rusov vychádzať príliš draho. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, mala Ruská federácia približne 150 miliónov obyvateľov. Dnes je to menej ako 140 miliónov, tendencia je klesajúca. Rusov zabíja vojna na Kaukaze, rozšírené praktizovanie interrupcie, alkoholizmus a celkovo zlý životný štýl. V krajine sa žije ťažko najmä pre nízku úroveň tzv. sociálneho kapitálu (teda medziľudských vzťahov), čo nepochybne súvisí s obrovským ateizmom, ktorý je rozšírenejší než v ktorejkoľvek inej krajine. Inými slovami, život v Rusku je drsný.

No „Horná Volta s jadrovými raketami“ radšej napína svaly a hrá sa v zahraničí na superveľmoc, než aby sa sústredila na zlepšovanie života vlastného obyvateľstva. Ešte hrozivejšie sú demografické tendencie v rámci tých 140 miliónov. Pôvodných Rusov, ktorí sú zmesou mongolského a slovanského živlu, je stále menej, no podiel najmä moslimského obyvateľstva stúpa. Priepasť v pomere medzi mužmi a ženami existuje už od druhej svetovej vojny. Dnes neupadá len počet ruských mužov, ale aj ruská mužnosť ako taká. Z mužov sa stávajú brutálni nespoľahliví tyrani, ktorí slopú a mlátia svoje manželky. Na Sibíri, v blízkosti čínskych hraníc, si ruské ženy cieľavedome hľadajú manželov spomedzi etn

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [34]