Policajti a ostatné rany osudu

Bol to typický deň-blbec. A ešte aj modrý pondelok. Kamarátka, hovorme jej Nešťastnica, ešte ťažko predýchavala nevydarené víkendové rande s mužom svojich snov. Mala pocit, že pokazila všetko, čo sa pokaziť dalo. Ten pocit umocňoval fakt, že sa jej neozýval a ona mala práve rozčítanú príručku na dešifrovanie mužov, kde stálo, že ak ti nevolá, nie je z teba až tak paf, hľadaj si iného. Ako keby toto samo nestačilo, zosypala sa jej na hlavu nielen robota, čo celý predošlý týždeň odkladala, ale aj jóbovka mesiaca, že najbližší head-cut v oddelení sa bude už čoskoro týkať práve jej hlavy. Do toho všetkého hysterická matka potrebujúca akútnu pomoc a počítač, čo odmietal poslušnosť.

Konečne vypadla z roboty a s vidinou veľkého studeného džintoniku s trojitou dávkou alkoholu, ktorý si doma okamžite namieša, sadla do auta. Zobrala to domov a k džintoniku skratkou, čo znamenalo porušiť prikázaný smer jazdy a prejsť cez dve plné čiary do protismeru. Vystriehla prázdnu cestu. Už sa pohýnala, keď z bočnej ulice vyšlo auto mestských policajtov. Došlo jej to z očí do mozgu, ale z mozgu nevyšiel žiaden signál do nôh a do rúk. Dokončila teda zločinný dopravný manéver, zaradila sa nenápadne a pomaly za nich a ticho dúfala, že nepozerali do spätného zrkadla. Pozerali. Vystrčili z okna terčík a prinútili ju zastať na krajnici.

Jeden z policajtov pristúpil k okienku a keď zbadal jej odovzdaný výraz tváre, karhavým otcovským tónom začal vysvetľovať, čo všetko spravila a čo ju to bude stáť. Nešťastnica nemala síl na flirtovanie, ukecávanie, či polemizovanie, a tak len smutne prikývla a povedala, že sa to muselo stať, lebo osratému aj hajzel na hlavu spadne a jej sa už dnes na hlavu zviezli všetky možné rany osudu, tak prečo nie aj vysoká pokuta a záznam do nejakého registra.

Policajt prešiel z karhavého do dobráckeho tónu a zafilozofoval si: „Chápem vás, rany osudu sú hnusná vec, ale niektorým sa dá, pri troške rozumu, celkom úspešne vyhnúť! To ste nemohli chvíľku počkať, pokiaľ zájdeme za roh? Čo ste nás nevideli?“ Nešťastnica to nekomentovala, vytiahla peňaženku a zaplatila stanovenú pokutu. Radšej bola v tej chvíli za úbohú trpiteľku ako za blbú.

Ale zato je to zaujímavý postreh, že pri troche rozumu sa dá niektorým ranám osudu vyhnúť. A od mestského policajta! Jasné, chorobe, smrti, živelným pohromám a nelogickým rozhodnutiam nadriadených sa človek nevyhne, ani keby mal rozumu za troch, ale nie všetky pohromy toho nešťastnicinho modrého pondelka mali tento charakter. V podstate, okrem toho štrajkujúceho počítača, žiadna. Väčšina vecí, čo vnímame ako hnusné rany osudu, je ako tí policajti. Pri mnohých stačí len počkať, pokiaľ zájdu za roh, prípadne ich včas zbadať a správne zareagovať, teda neurobiť tú hlúposť, čo sme mali pôvodne v úmysle.

Nešťastnica si myslela, že sa pred policajtom rozplače. Ale nerozplakala sa a po ceste domov si dokonca uvedomila, že jej tá pokuta urobila dobre na duši. Ako keby ňou zaplatila aj za všetky ostatné rany osudu, ktorým sa nedokázala inteligentnejšie vyhnúť.

Ďalšie články z pondelka 22. mája 2006
Juraj Malíček: Bublina, ktorá nie a nie spľasnúť
Viera Langerová: V Indii je celý svet v malom
Peter Pišťanek: Dominantná kultúra