The Verve sú opäť späť

Jedna kamarátka tvrdí, že akokoľvek sa všetci tí vyziabnutí britskí gitaroví onanisti tvária arogantne a ozaj nad vecou, aj tak všetkým tečú sliny, aby pred úplným koncom dostali placačku, tak tomu ona hovorí, od Kráľovnej. Minimálne The Verve sú presne tí, na ktorých by v tejto súvislosti demonštratívne mierila ukazovákom a je možné, že takáto jej úvaha nakoniec nebude márna, špeciálne po tom, čo sme sa nedávno dozvedeli, že Ashcroft, McCabe, Jones a Salisbury sa už zasa raz majú radi.

The Verve začínali spolu s deväťdesiatymi rokmi nonstop garážovým jamovaním a psychedelickými excesmi v rodnom Wigane. Mali všetky predpoklady, aby sa o nich hovorilo naveky: ledva existovali, hneď na seba upozornili pseudoproblémom (americký label Verve Records ich obvinil z plagiátorstva, preto ten určitý člen pred názvom), fetovali za prvú ligu, rozbíjali nábytky v hoteloch a chodievali piť s Oasis. Hlavne Richard a Noel si medzi sebou radi pohadzovali rešpekt: osmička Cast No Shadow z albumu (What’s The Story) Morning Glory? je venovaná géniovi Richarda Ashcrofta a génius Richarda Ashcrofta zas gallagherovskú partiu na revanš často označoval za druhú najlepšiu kapelu planéty. Po tej jeho, samozrejme.

Hoci silné miesta sa našli aj na debutovom A Storm in Heaven (‘93) a druhom A Northern Soul (‘95), minimálne a povinne pesničky History a On Your Own, až po prvom rozpade a s tretím albumom Urban Hymns (‘97) prišiel slávny návrat. Mohol za to, hrubo zjednodušene, jeden ukradnutý sláčikový sampel. Cirkus okolo ošklbaných chudáčikov z Rolling Stones ako autorov tohto motívu im v konečnom dôsledku urobil dobrú službu a charakteristickým nástupom Bittersweet Symphony potom zvonil mobil každého sedláka vo vašom okolí. Ten album je pritom dobré pamätať si aj pre iné; má výrazné melódie, zapamätateľné refrény, hit za hitom, Ashcroftove ubolené odkazy v textoch, pomalé ťahanice (Sonnet, The Drugs Don‘t Work) aj spätné pohľady do divokej minulosti (Neon Wilderness, Weeping Willow). Keď sa v The Rolling People dušovali, že „can‘t stay for long, we gotta go“, a v onom slávnom klipe s ignorantskou chôdzou niečo podobné aj ilustrovali, vyzeralo to, že s tou najlepšou kapelou vo vesmíre nesrandovali. A – hrču s grču: bolo to na jar 1999, bolo to vraj hlavne pre spory Ashcroft vs. McCabe, keď sa znova rozpadli, a bola to podľa mňa škoda, lebo do vznešene stanoveného cieľa sa síce nedostali (čo ma osobne až tak nebolí), ale pre väčšinu z vášho okolia, čo ich brala už od začiatkov, to napríklad znamenalo aj ďalšiu kapelu, ktorú nebudú môcť absolvovať naživo vtedy, keď treba, ale až po rokoch a s príchuťou comebacku. 

V novembri 2004 síce vydali This is Music, výberovku singlov 92 – 98, ale to už boli roztrúsení kde-kade po rôznych cudzích projektoch, pričom Ashcroft stihol dva sólové albumy: prvému, v ktorom síce ešte doznievali The Verve, chýbala silná McCabeho gitarová ruka, druhému zas sebakritika a schopnosť prestať sa vykrádať. Celkom by ma zaujímalo, čo konkrétne, a naozaj bol ten impulz, ale skoro pôvodná zostava (škrtnutá len o Simona Tonga, ktorý sa dal dokopy s multišikovným Damonom Albarnom a najnovšie s ním hráva v The Good The Bad and The Queen) je nastúpená na reunion. Ako hlásia na stránke, už začali nahrávať, po letnej pauze sľubujú návrat do štúdia a šesť avizovaných koncertov vypredali počas jednej noci. Podľa mňa je to síce len otázka času, kedy sa zas znenávidia, ale tak nech sa páči. Uvidíme. A Her Majesty by si tie 4 (+1) placačky možno predsa len mala nachystať.

Albumy The Verve si môžete stiahnuť tu.