Striedavo oblačno

Aj keď batohy, karimatky a igelitky sa medzi kúpeľnými hosťami na pešej zóne v PN motkali už deň pred, festival sa začal v stredu a vďaka Howling Bells, sympatickej gitarovke s krehkou frontwomankou, to bol nenáročne príjemný štart, škoda len, že vzhľadom na spokojne reagujúcich prvých osmelených nehrali pred Placebom, čo ako ich supportéri v aktuálnej fáze turné už asi mesiac robia. Ďalej Polemic a The Locos, zástupcovia obligátnej oper-air tancovačkovej sekcie, za ktorou si idú ľudia nohy dolámať, a tu utekali tiež. Horkýže slíže dostali vďaka absentujúcim Static X lukratívny čas na lukratívnom hlavnom stejdži a tradične vydali to, čo si od nich fanúšikovia potrebujú zobrať. New Model Army už u nás hrali: neviem, ako to bolo na festivale Seven v roku ?98, ale koncert na Hodokvase si kapela statočne odtrpela aj s ľuďmi; predpokladám, že nie iba hustnúci čierny zástup pod stejdžom, ale ani malý zvyšok ďalších ich pesničky veľmi nepoznal. Na Apollo 440 som sa pozerala z Press zóny; aj keď by som im sedela rovno na odposluchoch, boli by pre mňa rovnako ďaleko; pritom počuť naživo Ain‘t Talkin‘ Bout Dub alebo Raw Power mohlo byť aspoň poučné, ale s wannabe hviezdnym frontmanom s vreskotom nútiacim ľudí, aby mu dokazovali, ako veľmi ho milujú, chuť odchádzala. Placebo na Hodokvase bolo výnimočné minimálne z troch dôvodov: u nás prvý a nadlho posledný koncert (dokonca aj európsky, keďže už len pár bližších zastávok a nasleduje presun do USA a po ňom, až do nového albumu, ktorý príde bohviekedy, dovidenia). Molko ďalej, na jeho strohé pomery, pôsobil obzvlášť komunikatívne a celý čas sa zdalo, že sám sa baví tiež (možno aj preto mu to niekoľkokrát výrazne ušlo so spevom), čo len zaklincoval príchodom na prídavok, keď vysokánskeho Olsdala idylicky dotiahol za ruku. Tretia vec na zapamätanie tohto koncertu, ktorý mal s výnimkou Bionic rovnaký setlist ako júnové vystúpenie v Brne, boli dlhé a rôznymi fintami ozdobované konce pesničiek sprevádzané podivuhodným telocvikom Briana aj Stefana. Ja osobne by som si z nich spravila výberovku pre svoje budúce deti, keď ma raz budú nenávidieť, aby mi o hlavu trieskali niečo, k čomu mám aspoň citový vzťah.

Na ostatných miestach som videla pezinských lokálpatriotov a iných fanúšikov nadšených zo všetkých projektov okolo Malevilu, pekné kvetinové dievčatá, ktoré na základe niekoľkých predošlých piešťanských koncertov ľúbia Čankišou a ich podobu world music s príbehom budú ľúbiť aj naďalej. Cez Hudbu z Marsu som mala prvý raz na tom festivale pocit, že budúce anonymné reakcie pod týmto reportom, prečo som zmeškala to a o onom píšem zle, mi môžu byť šumafuk. Ten koncert bola čistá nepokazená radosť na obidvoch stranách; sranda, ležérne pohrávanie sa a naivita v tom najlepšom, ako sa len dá vymyslieť. Zábavné boli rozdielne typy ľudí na Moimir Papalescu and The Nihilists a Vecovi, medzi ktorými som pendlovala. Už definitívne viem, že keď ma Nihilisti nevtiahnu hneď na začiatku, zvyšok koncertu sa už len zúfalo veziem, no vzhľadom na značný počet iných euforických naťahaných sú moje nestíhania úplne out. Vec mi zas tradične ukázal, že fakt vie, a to hlavne, keď len tak mimochodom glosuje pomedzi svoje zľudovené rýmy. Počas Goldieho, keď ma hýbalo spolu s trasúcou sa podlahou, som si spomenula, že mi ušla Lúza a keďže ďalej už nemalo byť nič, čo by som neskôr mohla ľutovať, po štvrtej som odpadla s úvahou, že zomrieť po tejto (a každej inej) p8rty v tandeme s Chrisom Cornerom, ktorý mi to spieval z Red Light Stanu, by bolo celkom efektné festivalové číslo.

Karamelo Santo vo štvrtok boli ďalší vďační reprezentanti tradičného line-upu festivalu typu Hodokvas: kým sa trosky s iným hudobným záberom vracali z vlhkých stanov do života, tanečníci si s obdivuhodnou energiou išli vyskákať dušu. Pred Zónou A a počas nej elegantne lialo, medzitým som závidela Koňýkovi chuť do života a rátala, koľkokrát sa v ňom už pýtal, kde je Jozef Mengele. NoMeansNo sú aktívni zhruba rovnako dlho ako Zóna; bol mi sympatický ich celkom iný pohľad na punk, vtipný pohľad na seba samých a pohľad na nich zdola, keď sa tak naozaj bavili pri hraní. Anthony B, jeden z odkazov na Jamajku, ktorých sa mi v rôznych podobách na festivale zdalo byť viac než odpadkových košov, ma neoslovil, Marky Ramone & The Band a Machine Head som sledovala z diaľky a tešila sa zo spokojných ľudí a tomu zodpovedajúcej nálady, ktorú si spravili. Korn, priznávam, vždy úspešne kráčali mimo mňa, poznám len pár hitov, čoromoro okolo speváka mi je cudzie, ale uznávam, že z tých dva aj niečo bicích súprav a všetkých hlasných gitár niečo išlo a keď sa ešte niekedy nájdem pred podobnou megalomániou, budem mať s čím porovnávať.

V narvanom druhom živom stejdži som stihla inteligentné kultivované HT, inde Moju reč s podobnými vlastnosťami, len vo svojom žánri a síce bez kapely, zato v spoločnej veci s Vecom, Indyho a Wicha, pri ktorých sa mi zlé ozvučenie Hip Hop Parku zdalo už ozaj otravné. Druhý deň som sa viac zdržovala v Stane kultúry a oddychu, kde k príjemným prekvapeniam pekne voňala káva a sladkosti. Na predstavení divadla Gunagu bolo natrieskané tak, že diváci nakúkali aj cez diery v igelite deliacom stan na dve časti. Prebehlo niekoľko čítačiek, niektoré zaujímavé, iné menej, ale viacerých ľudí som videla kupovať si knižky, takže účel zrejme splnili. Vynikajúca bola obskúrna maličká scéna s pripravenými nástrojmi niekde na ploche, ktorej ľudia spontánne hovorili Karaoke, otvorená každému, kto si chcel zahrať. Vždy, keď som išla okolo, ovalila ma tá najväčšia neprofesionálna garážová zloba, ale s takou eufóriou a výrazmi zúčastnených, čo často suverénne prešťali aj „ozajstné“ osadenstvo okolitých scén.

Areál bol vystavaný podobne ako na festivale NovaRock a podľa rakúskeho modelu sa uberali aj zásadné organizačné pokyny. Ľudia najviac preklínali ploty oddeľujúce jednotlivé zóny a dlhé cesty k stanom, jedlu a vode, novinkou bola ohradená časť pod hlavným stejdžom a kontroly pred vstupom k nemu. Tu sa prezerali ruksaky a zabavovali fľaše, pričom kvitujem, že služba prelievala ich obsah do pripravených plastových pohárov (na NovaRocku pred troma týždňami išlo všetko bez debaty preč). SBS-kári mi v drvivej väčšine pri kontrole slušne poďakovali a ochotne dozerali na zaparkovaný bicykel.

Dávať počasie do súvisu s celou akciou je suché, ale

Katarína Uhrová  viac od autora »
Vaše reakcie [7]