Zadefinujme si ľavicový liberalizmus

Zo strany čitateľov veľmi často v diskusiách prichádza námietka, že mnou používaný pojem „sociálny“ alebo „ľavicový liberalizmus“ je oxymoron a vyzývajú ma, aby som ho zadefinoval. Podobne kritizujú Vladimíra Palka, ktorému sa pripisuje autorstvo tohto (podľa niektorých) novotvaru.

Kto sú ľavicoví liberáli dnes
Fakt je, že termín ľavicový liberalizmus sa v zahraničí bežne používa a ani na Slovensko ho nepriniesol ako prvý Vladimír Palko. O ľavicových liberáloch som prvý raz čítal pred rokmi v tzv. javorákoch, ktoré uverejňoval Peter Breiner. Tento skladateľ, dirigent a publicista, žijúci vtedy v Kanade, približoval čitateľom denníka Sme absurdnosti, ktoré sa diali pod kuratelou tamojšej „liberálnej“ vlády. Breiner bol zrejme veľmi prekvapený, keď sa presťahoval za oceán, aby utiekol slovenskej postkomunistickej realite, a v Kanade zistil, že politiku, silne pripomínajúcu socializmus, robí strana, ktorá si hovorí liberálna.

Socialisti, ktorí sami seba označujú za liberálov, sú v podstate aj americkí demokrati (naproti tomu americkí zástancovia laissez-faire ako Milton Friedman sa radia medzi republikánov, teda konzervatívcov) i tretia britská parlamentná strana – tzv. liberálni demokrati.

Na Slovensku sa označenie ľavicový liberál dá použiť na bývalých komunistov, ktorí odišli zo Strany po roku 1968. Asi najčistejším príkladom je kedysi popredný marxistický politológ a dnes samozvaný liberál Miroslav Kusý. Je zjavné, že sa títo ľudia odlišujú nielen od exkomunistov z čias normalizácie (tí dnes tvoria jadro Smeru a hovoria si sociálni demokrati), ale aj od tých liberálov, ktorí obhajujú slobodný trh, slobodný obchod, limitovanú vládu a minimálny štát (o nich sa hovorí ako o pravicových, klasických, ekonomických liberáloch alebo ako o neoliberáloch).

Ako sa ľavicový liberalizmus vyvinul
Historicky sa vznik ľavicového liberalizmu spája najmä s menom Johna Stuarta Milla a s úpadkom anglického liberálneho myslenia v polovici 19. storočia, ktoré úplne ovládol utilitarizmus. Mill začal ako klasický liberál, no pod vplyvom svojej ženy sa neskôr obrátil doľava. Prejavovalo sa to najmä prehodnotením pôvodného obsahu pojmu „sloboda“.
Pôvodní liberáli bojovali za zákonné limity vládnej moci, pretože v štáte videli veľké nebezpečenstvo pre ľudskú slobodu. Mill však začal upozorňovať, že človeka má tendenciu zväzovať nielen štátna moc, ale aj rôzne nepísané spoločenské konvencie, tradície, sociálne tlaky a podobne. A že osvietený štát, vybavený náležitou mocou, by – naopak – mohol dobre poslúžiť slobode jednotlivca pri odstraňovaní týchto tlakov.
To je však scestný pohľad, pretože neformálne kultúrne pravidlá nezväzujú ani tak slobodu, ako zväzujú ľudskú svojvôľu a práve prostredníctvom nich je vôbec možné, aby človek fungoval ako spoločenský tvor. Ale džin už bol vypustený z fľaše a postavenie Anglicka upadalo spolu s degeneráciou jeho pôvodnej liberálnej filozofie.

Podobným kolektivistom v liberálnom rúchu bol aj filozof Jeremy Bentham. Jeho cieľom bolo prebudovať evolučne vyrastené britské právo a tradičné ústavné inštitúcie na akýchsi ideálnych utilitárnych základoch. Mimoriadnu pozornosť venoval kriminálnikom a chudobným, ktorých chcel pozatvárať do ním navrhovaných priemyselných domov, kde mali byť potom vedeckými metódami naprávaní. Kto sa začíta do Benthamových sociálno-inžinierskych plánov, tomu asi sotva unikne podobnosť so súostrovím Gulag.

Medzi ďalších predstaviteľov sociálneho liberalizmu by sa dali zaradiť L. T. Hobhouse, J. M. Keynes, John Rawls, Jean-Jacques Rousseau, F. D. Roosevelt, či John Dewey. Teórie posledne menovaného majú mimoriadnu zásluhu na súčasnom dezolátnom stave amerického verejného školstva. Podľa Deweyho a jeho nasledovníkov zmyslom vzdelania nie je predať mládeži poznanie, kultúru a tradíciu svojej civilizácie a vytvoriť pevný základ morálky. Zmyslom vzdelania je podľa nich zbavovať deti predsudkov, ktoré by mohli prevziať od rodičov a naliať do nich štátom schválenú ideológiu.       

Ale poďme k jednotlivým stavebným kameňom sociálneho liberalizmu.

Chápanie slobody ako pozitívneho nároku
Klasický aj sociálny liberalizmus odvodzujú svoje pomenovanie od slova liberté (sloboda). Lenže ich chápanie tohto termínu je odlišné. Je to rozpor medzi smieť (nemať nejaké konanie zakázané) a môcť (mať prostriedky na naplnenie možnosti konať). Klasický liberál chápe slobodu negatívne ako neprítomnosť zákazu. Sociálny liberál ju chápe pozitívne ako nárok na účinnú moc konať.
Rozdiel sa dobre demonštruje na častých sťažnostiach našich ľudí, že darmo majú slobodu cestovania, keď nemajú za čo cestovať. Pravicovo-liberálna predstava o slobode hovorí, že každý môže opustiť hranice štátu a cestovať, kam chce a kam ho pustia. Ľavicovo-liberálne stanovisko by v tomto prípade zrejme tvrdilo, že sloboda cestovania nie je skutočnou slobodou, pokiaľ štát nezabezpečí, aby každý občan cestovať mohol. Teda aj taký, čo nemá peniaze.
Od takéhoto pokrúteného chápania slobody sa potom odvíja ľavicovo-liberálna požiadavka na aspoň obmedzený sociálny štát, vládne subvencie alebo štátom zabezpečovanú rovnosti šancí. Čo už na tom, že rovnosť šancí je vo svojich dôsledkoch v rozpore s klasicko-liberálnou rovnosťou pred zákonom.

Demokratizmus a viera v spásonosnú silu politiky
Raz mi istý disident povedal, že Šimečka starší, Kusý, Dubček a ďalší komunisti, ktorí sa po roku 1968 dostali do sporu so Stranou, ale v podstate aj ľudia okolo Havla, neboli v skutočnosti demokrati, ale demokratizátori. Nešlo im o nastolenie parlamentnej demokracie západného typu, ale o demokratizáciu existujúceho režimu. Je zaujímavé, že ako notorickí demokratizátori sa prejavujú aj ľavicoví liberáli v krajinách, ktoré komunizmus nikdy nezažili.

Pravicoví liberáli nemajú problém priznať, že medzi ich predstavou slobody a demokraciou existuje konflikt. Nemajú problém priznať, že demokracia a liberalizmus nie sú synonymá. Koniec koncov, zrušenie politickej slobody sa dá dosiahnuť aj väčšinovým ľudovým hlasovaním. Aj Hitler bol v istom zmysle demokrat a jeho diktatúra stála na pevnom konsenze väčšiny Nemcov.
Klasický liberál z týchto dôvodov veľmi nedôveruje vrtkavým náladám davu, preto kladie mimoriadny dôraz na správnosť politických procedúr ako najvyšších záruk politickej slobody. Nie však ľavicový liberál. Priam naivná viera vo vôľu ľudu sa tiahne od Rousseaua, cez Deweyho, až po moderných predstaviteľov tohto smeru.

Ľavicovým liberálom však nestačí demokracia na úrovni krajiny. Najradšej by ju zaviedli aj do malých prehľadných spoločenstiev, na ktorých slobodná spoločnosť stojí, ktoré sú však riadené osobnostnými regulačnými mechanizmami. Ide napríklad o rodinu, pracovný kolektív, armádu, cirkvi atď.
Čo je na tom zlé? Konzervatívny liberál Hayek charakterizoval obe veľké totalitné hnutia 20. storočia ako pokus natiahnuť autoritatívnu morálku malého spoločenstva na veľkú rozšírenú spoločnosť. Ak má sloboda prežiť, musí byť spoločnosť postavená na liberálno-demokratických základoch, ale spoločenstvá sa majú nechať na pokoji.

Ľavicoví liberáli sa snažia jemnú rovnováhu medzi voľnosťou spoločnosti a neformálnou autoritou spoločenstva narušiť presne opačným spôsobom ako komunisti a nacisti. Snažia sa demokratický základ spoločnosti vnútiť aj malým autoritatívnym spoločenstvám. Presne toto je priestor, cez ktorý sa presadzujú rôzne feministické náhľady na rodinu, kde štát má pomáhať žene, aby sa oslobodzovala od zlého patriarchálneho muža a deti od tmárskymi predsudkami trpiacich rodičov.
Politike sa potom prisudzuje spásonosná úloha, kde by štát mal vybudovať raj na zem

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [4]