Sláva kráľovi!

Španielsky kráľ Juan Carlos I. to tento víkend parádne natrel pobláznenému prezidentovi Venezuely, Hugovi Chávezovi. Celé sa to strhlo v Chile, na iberoamerickom summite štátov Latinskej Ameriky, Portugalska a Španielska. Ľavicový líder mal jeden zo svojich hysterických propagandistických výlevov, v ktorom sa obúval do bývalého pravicového premiéra Španielska, Josého M. Aznara.

Venezuelský prezident označil Aznara za (a teraz veľké, veľké megaprekvapenie) „fašistu“. Počúvať Cháveza, to je akoby človek počul niektorých našich slovenských ľavicových úderníkov: „Fašisti sú nehumánni. Aj had je humánnejší ako fašista alebo rasista, aj tiger je humánnejší.“ Toľko Hugolínov výlet do ríše zvierat. Patrilo by sa dodať, že nielen had a tiger, ale aj vlk, žralok a líška sú lepší od fašistov.

Všetky tieto infantilné obvinenia voči Aznarovi naštvali najskôr jeho ľavicového nástupcu, súčasného španielskeho premiéra Zapatera. Aj keď na domácej scéne bol s Aznarom vo veľkom spore, svojho predchodcu sa zastal s tým, že išlo o demokraticky zvoleného politika. Cháveza to však neodradilo a húdol si svoje, aj keď mu vypli mikrofón. A tak sa ho španielsky kráľ Juan Carlos, ktorý sedel hneď vedľa Zapatera, spýtal, prečo už konečne nezavrie ústa („Por qué no te callas?“).      

K Chávezovi sa potom pridal nikaragujský prezident Daniel Ortega, ktorý obvinil Španielov zo zasahovania do volieb v jeho krajine. Juan Carlos následne opustil miestnosť. Španielske médiá kráľovu intervenciu privítali. Bolo to odvážne a neobvyklé gesto dôstojnej otcovskej postavy monarchu, ktorý napomína malého drzého chrapúňa.

Trochu prekvapujúce boli reakcie uletených slovenských chávezovcov pod článkami o zmienenom incidente. Niektorí dávali za pravdu venezuelskému prezidentovi, keďže návrat monarchie do Španielska naozaj zabezpečoval generál Franco. Ďalší pre zmenu tvrdili, že na monarchii nie je nič demokratické, pretože hlavu štátu by mali občania mať právo voliť.

Kráľ ako garant demokracie
V skutočnosti to je nielen inak, ale presne naopak, než tvrdia samozvaní slovenskí republikáni. Na začiatku tej kalvárie, ktorú si Španieli prešli v 20. storočí, vrátane mimoriadne krvavej občianskej vojny a frankistickej diktatúry, stálo práve odstránenie monarchie v roku 1931. Španielske politické spektrum bolo vždy veľmi polarizované a absencia zjednocujúcej osoby kráľa si vyžiadala svoju daň.

Generál Francisco Franco si napriek všetkému zaslúži pochvalu, že bol schopný stabilizovať krajinu. Posledné roky jeho vlády priniesli dokonca ekonomické oživenie a vznik silnej strednej triedy. Práve on si vybral Juana Carlosa ako nástupcu. No ich vzťah nebol bez komplikácií. Princ sa stretával s opozičnými politikmi a keď Franco zomrel, bol to práve on, kto inicioval demokratické reformy. Tento vývoj nebol vôbec samozrejmý, keďže množstvo vplyvných ľudí si prialo pretrvanie autoritatívneho režimu.

Juan Carlos konal naozaj štátnicky. Najskôr si zabezpečil vernosť španielskej ľavice, ktorá bola tradične skôr republikánska. Následne potvrdil svoju pozíciu dedičného konštitučného monarchu v ústave z roku 1978, ktorú schválil demokraticky zvolený parlament a odobrili ľudia v referende.

Ak sa o zvyšných západoeurópskych monarchiách často hovorí ako o prekonaných reliktoch dávnych čias, ktoré sú dnes dobré nanajvýš sťa atrakcie pre turistov, tak to celkom iste neplatí o španielskom kráľovi. Juan Carlos I. bol aktívnym hráčom v období prechodu z diktatúry na demokraciu. Ani nehovoriac, že v roku 1981 významnou mierou prispel k zmareniu ďalšieho vojenského prevratu. Tento človek si zaslúži úctu nielen ako kráľ, ale aj ako skutočný štátnik. A ako štátnik konal aj v Santiagu de Chile, keď juhoamerickému demagógovi zavrel ústa.