Doba smerová

Kto sledoval správy z prešovského snemu vládnej sociálnej demokracie, nemohol zostať na pochybách. Žijeme v ére, ktorá do slovenských dejín pravdepodobne vstúpi pod názvom „doba Smeru“ – prípadne (per analogiam) ako „doba smerová“.

Nikto nemôže behať len po vrcholkoch hôr
Róbert Fico sa nachádza na vrchole moci. Za pätnásť rokov v politike sa vypracoval z poslanca postkomunistickej SDĽ na populárneho predsedu vlády. A nie je vylúčené, že v ďalších voľbách zostaví kabinet sám alebo len s jedným koaličným partnerom. Keby Fico nebol boľševik, pokojne by sa dal príbeh jeho strmhlavej kariéry označiť za príbeh selfmademana.

Fico vytlačil do úzadia nielen impotentnú a vnútorne rozhádanú opozíciu. Zatiaľ sa mu darí s odretými ušami pacifikovať aj koaličných partnerov. Ján Slota seká dobrotu a robí, čo mu premiér povie. Vladimír Mečiar ako autoritatívny človek nenesie Ficovu dominanciu dobre, ale ak si chce udržať dôchodok v podobe poslaneckého platu, musí mnohé veci proste pretrpieť. Koniec koncov, doživotný predseda HZDS už neprináša svojej strane automaticky tie percentá, čo kedysi, a preto si musí viac strážiť chrbát.

Stačilo by málo a chvíľa by bola dokonalá. Keby ešte dali európski socialisti pokoj a akceptovali Smer aj so Slotovými insitnými národniarmi. Prípadne, keby dali pokoj tí dotieraví novinári. Ale koho už zaujímajú novinári, keď drvivá väčšina národa je na našej strane, že.

No sú to momenty ako tento – chvíle totálneho víťazstva, triumfu a dominancie, keď sa niekde v zákulisí zbieha súhra okolností, ktorá skôr či neskôr povedie k politickému koncu Róberta Fica a odchodu Smeru do opozície. To sú utešujúce slová, ktoré by si mal opakovať každý občan frustrovaný touto vládou: každý deň sme bližšie a bližšie odchodu Smeru do opozície.    

V tomto momente sa ešte nedá povedať, odkiaľ problémy prídu. Isté je len to, že prídu. Na politikov sa dá aplikovať upravený Keynesov výrok: z dlhodobého pohľadu sme všetci preč z úradu. Smeru by mohli zlomiť väzy tri veci: euro, arogancia moci a potenciálna nesvornosť vo vlastných radoch.

Euro
Pod tlakom Národnej banky Slovenska vláda nastúpila do rozbehnutého vlaku, ktorého konečná stanica sa má nachádzať v Európskej menovej únii. Problém tejto agendy spočíva v tom, že môže mať dôsledky, ktoré nemusia byť populárne. Pre Smer – sociálnu demokraciu to zatiaľ bolo jednoduché, pretože jeho predstavitelia vypočítavo zastávali len postoje, ktoré mali väčšinovú podporu verejnosti. Čo však, keď euro prinesie zdražovanie? A čo keď postihne najmä voličov vládnych strán?
Splnomocnenec pre zavedenie eura i minister financií uisťujú občanov o opaku, no človek nemusí byť ekonóm, aby vnímal skúsenosti z iných krajín. Euro buď k zdražovaniu priamo povedie, alebo bude mať obyvateľstvo aspoň dojem, že k nemu došlo. Ale Ficov Smer má šancu aj z tejto pasce vykľučkovať. Opozícia, najmä SDKÚ-DS, totiž používa euro ako kyjak na vládu. V kampani k voľbám roku 2010 to Fico môže zahrať tak, že do pristúpenia k euru bol vlastne dokopaný centrálnou bankou a opozíciou.

Ak Smer vyhrá aj ďalšie voľby, začnú sa čoraz viac ukazovať aj všeobecnejšie dôsledky ľavicovej hospodárskej politiky. Možno tu socialisti budú dokopy osem rokov, ale potom ich potopia výsledky ich vlastnej politiky.

Dominancia ako bremeno
Ďalším zdrojom problémov by mohlo byť práve neohrozené postavenie Smeru. Moc korumpuje a takéto postavenie vždy zvádzalo slovenské vlády k arogancii moci – pocitu, že politický vplyv a sláva tu budú v jedných rukách naveky. Výroky typu „opozícia môže byť rada, že sedí v parlamente a nie v base za vlastizradu“ naznačujú nástup pýchy, ktorá môže predchádzať pádu.
Ďalšia vec je, že Róbert Fico pokojne môže mať úprimný záujem, aby sa jeho vláda vyhla rôznym podozrivým korupčným škandálom, ako bol ten v Slovenskom pozemkovom fonde. Lenže logika vlastnej ideológie nepustí. Ak cieľom niekoho je centralizovať pod vplyv štátu čo najviac oblastí života ľudí a rozširovať moc vlády, dôsledkom bude akurát nárast priestoru pre korupciu. A príležitosť si už zlodeja vytvorí aj sama.

No a napokon tu máme možnosť rozpadu Smeru. Kým Róbert Fico prináša hlasy, vrhanie ďalších politických strán zrejme nehrozí. Ale niekto ambiciózny znútra strany môže podľahnúť predstave, že by si z tých 40 percent trochu ukrojil. Delením sa rozmnožovalo aj SDKÚ, KDH alebo SNS, o HZDS (matke všetkých strán) ani nehovoriac. Bolo by neklamným znakom začínajúcej zrelosti slovenskej politickej scény, ak by skôr alebo neskôr nevrhol aj Smer nejakú ďalšiu stranu.