Nové slová za staré

Jedným z charakteristických znakov našej doby je útok liberálnej ľavice na jazyk a na samotnú podstatu ľudského myslenia. Aby bolo jasné, nie je tu mienený nedostatok jazykovej čistoty a spisovnosti, ani prenikanie anglicizmov, ktoré tak prekážajú našim matičiarom, rodoľubom a hejslovákom. Ten útok je oveľa subtílnejší a vedený skôr proti jazykovej presnosti.

Nejde len o eufemizmy
Reč je skutočnou infraštruktúrou nášho myslenia. Mostom, ktorý spája vonkajšiu realitu s rozumom. Ak je ten most kľukatý a navyše plný výmoľov, pravda na ňom ľahko zablúdi. Veľa sa už v tomto zmysle popísalo o eufemizmoch, teda náhradných zjemňujúcich slovách, využívaných za účelom zakrytia pravého významu pojmov, ktoré sú z rôznych (často politických) príčin, nepríjemné alebo neprijateľné.

Zaujímavo o tomto fenoméne píše napríklad v Anglicku žijúci český publicista a dramatik Benjamin Kuras v knihe Európa snov a skutočností: V angličtine táto výmena zachádza až do absurdít ako „človek telesne (či duševne) znevýhodnený“ alebo „človek odlišných schopností“. Impotenciu v anglických diagnózach nahradila „erektilná dysfunkcia“. A u zaostávajúcich žiakov sa slovo „neúspech“ pri známkovaní na návrh labouristických mudrcov nahrádza frázou „odložený úspech“.

Plazivý prevrat v jazyku sa však deje aj iným spôsobom. Zoberme si, kam sa posúva verejná debata ako taká. Isté kľúčové slová, ktoré sa po stáročia používali v konkrétnych súvislostiach, sú často nahradzované slovami s redukujúcim alebo presne opačným významom.

Niekoľko druhov lásky
Vezmime si len, ako sme sa od bežného pojmu „LÁSKA“ prepracovali k inflačnému nadužívaniu slova „SEX“. V našej západnej kultúre sa detailne rozpracovaný koncept lásky odvíja už od Platóna a ďalších antických filozofov, cez kresťanstvo a ďalej naprieč dejinami. Spomína sa hneď niekoľko druhov lásky.

Eros - zaľúbená, vášnivá, zmyselno-erotická láska, ktorá však zahŕňa viac než len sex. Ďalej je to philia – cnostná láska medzi priateľmi a rodinnými príslušníkmi, obsahujúca aj porozumenie a vzájomné pochopenie. „Stoika“ zase označuje vrúcny vzťah človeka k nejakému koníčku alebo k inej činnosti a môže vyústiť až do závislosti. Zriedkavejšie sa už používa storgé, ktorá by sa dala označiť za náklonnosť, najmä vo vzťahu rodiča a dieťaťa. Prípadne thelema, ktorá by sa dala interpretovať ako chcenie, vôľa, žiadostivosť alebo túžba.

No a samozrejme, nemôžeme vynechať agapé (alebo po latinsky caritas), teda nesebeckú a nezištnú lásku k blížnemu. Všetky tieto pojmy sa zvykli v priebehu dejín vysvetľovať tak vo vzájomnej jednote, ako vo vzájomnom protiklade. Každopádne, až nám sa podarilo sex amputovať z pôvodného kultúrneho rámca, do ktorého ho umiestnili grécki filozofi a zredukovať lásku na jej živočíšny rozmer.

Podobne ako láska sa staromódnym stalo aj „MANŽELSTVO“ a namiesto neho tu máme módny novotvar „REGISTROVANÉ PARTNERSTVO“. Je zaujímavé ako to prvé stráca na cene, kým prestíž toho druhého stúpa. Taktiež starobylé koncepty „DÁMY“ a „DŽENTLMENA“ vyhasli už niekedy v 60. rokoch. Dobre urobili! Veď aj tak išlo z dnešného pohľadu iba o „RODOVÉ STEREOTYPY“. Lenže plazivý pojmový prevrat sa nedotýka len oblastí súkromia a intimity (ak vôbec ešte môžeme o nejakom súkromí hovoriť). Vo verejnej sfére nájdeme tiež pár zaujímavých nových slov.

Redukcia slov vo verejnej sfére
Napríklad kedysi bola ľuďmi veľmi vysoko cenená „SLOBODA“. Dnes nám však vláda aj Európska únia predkladajú pozoruhodný termín „ROVNOSŤ ŠANCÍ“. Zaujímavé je, že chceme rovnosť šancí, ale doteraz u nás nie je zabezpečená ani len rovnosť pred zákonom. A možno aj preto naši potentáti tento nový druh rovnostárstva tak vítajú. Rovnosť príležitostí sa dá zabezpečiť len masívnym prerozdeľovaním práv, povinností a peňazí. Tým pádom je tento koncept v príkrom rozpore s rovnosťou pred zákonom i s negatívne vymedzenou slobodou.

Veľmi podobne sa dá vnímať aj skutočnosť, že dnes máme nadmieru veľa „DEMOKRACIE“ a „ĽUDSKÝCH PRÁV“, ale už pomerne málo starého dobrého „PRÁVNEHO ŠTÁTU“, prípadne toho, čo Angličania nazývajú „RULE OF LAW“. Možno by sme mali menej demokratizovať a viac sa postarať, aby vládol v tejto krajine zákon a nie svojvôľa politika (policajta, úradníka... – dosaďte podľa ľubovôle).

Medzi popredných znečisťovateľov jazyka patrí Európska únia. Jej eurospeak možno považovať za skutočného pokračovateľa marxistického newspeaku. Únia nám taktiež ponúka nové slová, ktoré máme s dôverou vymeniť za staré a opotrebované. Napríklad taká „SUVERENITA“. Načo by nám bola, keď môžeme mať „SUBSIDIARITU“. Tu treba popravde priznať, že subsidiaritu nevymyslel Brusel, ale katolícka cirkev.
V jej rámci to pokojne môže fungovať, keďže cirkev posudzuje otázku, kde má ktorá kompetencia byť, podľa jednej sady pravidiel a hodnôt. Lenže nevedno, ako môže subsidiarita existovať v prostredí, kde funguje pluralita názorov na to, čo sa má riadiť na ktorej úrovni. Z pohľadu anarchokapitalistu nemusí byť žiadna právomoc prenášaná na akúkoľvek vyššiu úroveň, než je on sám. Na druhej strane, komunista by možno neváhal zriadiť riaditeľstvo zemegule, odkiaľ by sa určovalo úplne všetko. Čiže, subsidiarita je slovo, ktoré v rámci EÚ nadobúda veľmi vágny význam.

„This dog is free from lice“
Najzaujímavejší je však prechod od staromódneho slova „VLASTENECTVO“ k novátorskému slovnému spojeniu „SOCIÁLNA KOHÉZIA“. Staré dobré národné štáty držali pohromade také veci ako zdieľané vedomie svojich občanov, kultúra a spoločné hodnoty. Európska únia je však ďalej. Ju držia pohromade akurát transfery výpalného naprieč kontinentom a od jednej spoločenskej vrstvy k inej. A ak sa ukáže, že to je málo, rieši sa problém ešte väčším prerozdeľovaním.

Jedno je isté. Plazivý a neprirodzený prevrat v slovnej zásobe, kde sú pôvodné pojmy nahrádzané redukujúcimi alebo presne opačnými výrazmi, neprestane. Jeho smer nám naznačil George Orwell vo svojom dodatku o newspeaku v románe „1984“. Píše tam: V novoreči ešte existovalo slovo free (slobodný), ale smelo sa používať jedine vo výrokoch typu „This dog is free from lice“ (tento pes nemá vši), prípadne „This field is free from weeds“ (toto pole je zbavené buriny).

Konečným cieľom newspeaku má byť podľa autora skvelého antiutopického románu rozklad jazyka len na nesúvislý sled jednotlivých slabík, kedy jeho používateľ na straníckej schôdzi energicky vstane a s revolučným zápalom začne bľabotať ako kačica.     

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [25]