Susedia, nightclubbing a právo dívať sa do očí

Predstavte si, že sedíte v klube plnom ľudí. Je piatková noc a vy máte chuť za seba hodiť všetko to, čo sa vo vás nakopilo počas dlhého pracovného týždňa. Stretnete sa v bare s priateľmi, kopnete do seba nejaké panáky a nad orosenými pohármi diskutujete napríklad o novom čísle Profesionálneho vojaka, alebo rozoberáte politickú situáciu Gruzínska a občas pochválite niekoho pozadie. Zájdete si na koncert nejakej kapely, kde sa odviažete takým tým bežným bláznením na parkete. Juchuuu. Je jedno, či máte dvadsať alebo päťdesiat. Je to vaša osobná vec, ako trávite svoj voľný čas. Ste jeho vlastníkom a delíte ho medzi rôzne aktivity, ktoré obľubujete.

Dnes je taká doba, že dokonca môžete tieto činnosti realizovať v ľubovoľnom úbore a na hlave si slobodne vykreovať svoj obľúbený účes. Je to neuveriteľné, ale platí to aj o vnútrajšku hlavy. Nikto by vás v týchto časoch nemal naháňať za to, kým ste, čo si myslíte, alebo čo robíte, pokiaľ vám nie je dokázané, že ste zločinec. My sa z toho, samozrejme, tešíme a nemyslíme na to, že by sa mohlo stať niečo zlé. Žijeme predsa v demokratickej krajine a ako takí máme status vznešených ľudských bytostí. Nech sme pokojne aj v podnapitom stave, či totálne našrot, je to stále tak.

Takže sedíte v klube a vidíte mierne rozmazane, alebo ani nemusíte. Nezáleží na tom. Máte predsa právo na rôzne varianty svojej existencie. Čas je váš a ste majiteľom relatívne plnej peňaženky ťažko zarobených prachov. Máte chuť napríklad na absint a cez jeho modré plamienky sa dívať druhým do očí. 

- Jednu rundu, prosím!

Môžete si dať čaj, s pôžitkom ho sŕkať a žmúriť na pódium, z ktorého zaznieva vírenie bubnov a spolu s ostatným elektrickým hlukom tvoria pôdu pre slávnosť. Umenie a klubová scéna. Kapely a dídžeji. Náš neoprimitivizmus, ku ktorému sa hrdo hlásime. Naše úniky z každodennej reality, kde sa rodia kreatívne aj menej kreatívne myšlienky. Ľudský virvar a získavanie kontaktov. Strety svetov a pohlaví. Tanec kultúry a subkultúry na polnočnom parkete. Čo by za takú blbosť dali slobodne zmýšľajúci v dobách komunistickej represie? 

- Dve pivá si prosím. Štyri kofoly!!! No a???

Drogy sú však, samozrejme, tabu. Dnešná mládež po nich nesiaha, tak ako na ne ani len nepozreli predchádzajúce generácie. Hovorím o ilegálnych drogách. Legálne som už spomenul.

Tabu. Pssst!

- Ako sa bavíte?

- Vieš čo? V pohode. A ty?

V tej chvíli sa rozrazia dvere a v zábleskoch svetelnej aparatúry presvecujúcej bežnú a zároveň výnimočnú nočnú atmosféru sa zjavia čierne siluety PPÚ. A na mysli nemám známu českú undergroundovú partiu. Na hlavách kukly, v rukách samopaly a požičaná moc od zákonodarcu. Pod kuklami skryté charaktery. Nastáva chaos. Policajti sa snažia násilne obrátiť atmosféru hlučnej pohody na atmosféru tichého stresu. Darí sa im. Ľudia majú strach. Keď nie o život, tak o svoju dôstojnosť.

- Ruky k stene!!! Neočul si, boha? Mám ci drbnút? Nekukat do očí!!! Nehýbať sa!!! Ukáž vak!!!

S rukami opretými o stenu premýšľate, prečo ste vystavení tejto situácii. Zdá sa vám absurdné, že by ste mali byť podriadení nevzdelancovi v kukle. Nespáchali ste teroristický útok, dokonca ste ho ani neplánovali, nemáte kontakty s podsvetím, veď vás politika nezaujíma a celý týždeň ste žili, ako ste žili. Chodili do práce, do školy, sexovali na viac ako len jeden spôsob s použitím antikoncepcie, platili dane a ostatné výdavky. Zaplatili ste všetky lístky, aby ste sa mohli slušne povoziť na kolotočoch tohto demokratického lunaparku. Aj na hokeji z vašich úst zaznelo legendárne Slovenskoooo, Slovenskoooo...
Napriek tomu vám hrozia samopalom a bránia v pohybe. Sme zločinci preto, že nesedíme v noci doma a nesledujeme Susedov? Majú títo ľudia právo vtrhnúť aj do bytu? Čo ak si toto právo vymyslia? Mávne verejnosť iba rukou a povie: „Taký je zákon?“

Niečo vám poviem. Ja nechcem žiť v policajnom štáte! A zas to bude všetkým jedno, ako sa spieva v jednej piesni Živých kvetov, pretože regály supermarketov sú opäť plné lacného tovaru a my zabudneme na všetko v chaose každodenných informácií, ktoré sú tiež len spotrebiteľskou hodnotou s funkciou pobaviť alebo zabiť čas. Presne ako tento článok. Alebo nie?