Je prechyľovanie úchylné?

V reálnom živote, aj v tom virtuálnom, tu aj inde v diskusných fórach, existuje skupina ľudí, ktorú nazývam rypáci. Väčšinou majú dosť času a energie, aby rýpali do všetkého, čo im nesedí do konceptu ich pohľadu na vec. Rypáci sa ešte delia na viacero druhov, pričom najvýraznejšie pôsobia rypáci zo zásady a rypáci s argumentmi.

Tí prví, a je ich drvivá väčšina, nenechajú na pokoji nikoho a nič, pričom svoje podpichovanie a slovné útoky nemajú podložené žiadnym argumentom či nebodaj protinávrhom. Dalo by sa povedať, že praktizujú hnidopišstvo v jeho najrýdzejšej podobe. To sú napríklad exempláre, ktoré sa z času na čas ozvú, že tá či oná recenzia nie je objektívna, možno preto, že im autor stúpil na ich vkusový pľuzgier. Zvyčajne nie sú prístupní kultivovanej diskusii, a už vôbec nie miernej korekcii svojho názoru (pravdaže, jediného správneho) a dookola verklíkujú svoj postoj, ktorý obhajujú zúrivým kopaním a prskaním.

Príslušníkov druhej skupiny je, aspoň mne sa tak zdá, ako šafranu. Do debaty sa púšťajú s podloženými faktami na podporu svojho názoru, diskutuje sa s nimi na úrovni, vecne, a človek, hoci má opačný názor, ho často poopraví, alebo sa aspoň niečo nové dozvie.

Prečo tento dlhý úvod? Nedávno sa na Statione ozval diskutér hyena, že „neznáša znásilňovanie inojazyčných žien tým hnusným -ová“. Určite nie je s týmto názorom osamotený a každý čo i len trochu súdnejší používateľ jazyka, vrátane mňa, by na slovenčine poopravil a zmenil zopár pravidiel. Vôbec by som ho nenazývala rypákom zo zásady, skôr to vyzeralo ako sľubný začiatok debaty, ktorá by sa snáď mohla rozvinúť pri tomto úvodníku.
Nuž, pridávanie -ová k cudzokrajným priezviskám by som nenazývala priamo znásilňovaním, hoci niektoré konkrétne prípady sú naozaj tuhý kŕč (povestná Goldie Hawnová).

Osobne som hlavne za to, aby bola slovenčina, pokiaľ možno, systémová, samozrejme, s čo najmenej početnými, a najmä obhájiteľnými výnimkami. Teda ak si do domácej podoby upravujeme napríklad geografické názvy a máme Londýn a nie London, či Paríž, a nie Paris, nie je mi celkom jasné, prečo sa niekto pohoršuje nad Kidmanovou. A keď sme už pri tom – ako keby naše mená a názvy inostranci nekomolili, či už hláskovým prepisom, tvaroslovím, alebo výslovnosťou. Netreba chodiť ďaleko: takí Česi napríklad nevedia poriadne vyslovovať slovenské dvojhlásky, Maďari ô. Slovák sa v Prahe prezradí chabými pokusmi o ř – a sme si kvit. Ďalšou slabou útechou môže byť fakt, že iné národy dávajú pôvodným menám či názvom zabrať oveľa viac než práve Slováci, už „len“ preto, že to, zjednodušene povedané, z hľadiska možností súčasného jazyka i historického vývinu gramatiky inak nejde (napr. Cheľsinki v ruštine).

A ako je to vlastne s tým „hnusným -ová“? Nejde o znásilňovanie či prznenie priezvisk príslušníčok iných národov, skôr – v niektorých prípadoch – o znásilňovanie jazyka. Prechyľovanie cudzokrajných priezvisk sa totiž nemusí používať vždy a za každých okolností. Aby nabudúce rypáci len tak nerýpali, prechyľovať sa nemusia (nemusia znamená „ale môžu“) priezviská známych osobností v nominatíve (Do Bratislavy zavíta Ornella Muti), prípadne aj v iných pádoch, ak je v texte pred priezviskom uvedené krstné meno (ponúkame vám exkluzívny rozhovor s Ornellou Muti), z ktorého je zjavné, že ide o ženu. Ak sa priezvisko v texte nachádza osamotene, prechyľovať sa musí (s Mutiovou sme sa stretli v zákulisí).

Také sú pravidlá. Ak chcete, môžeme diskutovať, argumentov máme dosť.

Ďalšie články zo stredy 14. júna 2006
Lukáš Krivošík: Pred voľbami
Imrich Rešeta ml.: Mozaika, aká sa nevidí každý deň
Peter Pišťanek: To nie je láska, ale niečo patologické