Pred rozhovorom s basákom Stefanom Olsdalom som sa najprv od obeda flákala po Brne a posledné dve hodiny, keď Placebo zvyšovalo svoje meškanie, otrávene sledovala spotené mladé športovkyne vychádzajúce z haly, v ktorej už začínala hrať predkapela. Keď konečne prišli, v jednej miestnosti bol Molko, v druhej Olsdal a sľúbených desať minút scvrknutých na päť. Novinári striedajúci sa vo dverách, s otázkami na papieroch v rukách, mi trochu pripomínali netrpezlivé veriace ovečky čakajúce pred spovednicami. V „mojej“ izbe ma hneď na úvod zaskočil sympatický chlapík s kulturistickými proporciami, ktorý kúsok od nás striehol na každé slovo a trval na tom, aby sme sa ponáhľali. Zo strategických dôvodov – potrebovala som sa ho zabaviť, kým si pripravím nahrávanie – dostal Stefan knižku o Piešťanoch, aby o mesiac vedel, ako je to s miestnou vajcovkou. Predstavte si, že človek, ktorého chcete tretinu života stretnúť, zrazu sedí pred vami na smiešnej malej stoličke, pripravený počúvať vaše unavujúce otázky. Päť minút je vtedy svinsky málo.
Na turné ste s menšou prestávkou od apríla minulého roka. Líši sa v niečom od predchádzajúcich?
V prvom rade je dlhšie. Máme tiež inú pódiovú zostavu: pribudol nám nový gitarista Alex Lee, ktorý hrával so Suede a Strangelove. Toto turné teda stojí predovšetkým na gitarách, zatiaľ čo minulé bolo viac o samploch. Takže podľa mňa je rockové, robíme vlastne rockovú show.
Takýto zvuk vám vyhovuje?
Hej, myslím si, že je dobrý. Meds celkovo ako nahrávka znie oveľa živšie než albumy pred ním a nás hranie naživo teší a uspokojuje.
Máš teraz vôbec čas na svoj vedľajší projekt Hotel Persona?
Musím počkať do septembra, keď sa skončí turné. Spravím si krátku pauzu a potom sa mi, dúfam, podarí niečo s tým urobiť.
Hovoril si o minulých šnúrach. Čo sa ti vybaví ako prvé, keď sa spomenú 90. roky 20. storočia?
Úprimne, väčšinu vecí z toho obdobia mám rozmazanú. Je pravda, že bolo vzrušujúce, ale prirovnal by som to k pocitu, keď ťa zavrú do sušičky. Vieš si predstaviť ten monotónny pohyb, stále dokola? Tak nejako to s nami vyzeralo.
Môžeš byť konkrétny?
Keď sme podpísali prvú nahrávaciu zmluvu, mali sme s Brianom okolo dvadsiatky, čiže všetky tie veci ako sláva, peniaze a úspech prišli pomerne skoro. Tým sa začalo niečo ako osemročná párty, ktorá trvala dlhšie než celé deväťdesiate (smiech). Hej, bolo to vzrušujúce, ale som rád, že som to prežil a ešte stále hráme. Kopa kapiel, ktoré začínali spolu s nami, už neexistuje.
S tým súvisí ďalšia otázka. V jednom starom rozhovore sa ťa pýtali na najtrápnejší drogový zážitok. Vraj si si pomýlil Scarlet, dcéru Jimmyho Pagea z Led Zeppelin, s Liv Tylerovou. Na nejakej párty si ju presviedčal, že je dcéra speváka z Aerosmith.
Jasné, spomínam si (smiech). Tak to bol riadny trapas! So Scarlett sme však odvtedy dobrí kamoši, tak snáď to nezobrala príliš osobne.
Ten rozhovor bol z roku 1998. Stalo sa ti odvtedy niečo zaujímavejšie?
No... poznáš film This Is Spinal Tap?
Mala by som, ale nepoznám.
Je to mystifikačný dokument o rockovej kapele, klasika, ktorú má každá skupina vo svojom tourbuse. Scény z toho filmu, tie skutočne najtrápnejšie momenty, sa stali asi všetkým kapelám. Pozri si ho a budeš mať jasnú predstavu o tom, čo Placebo zažilo.
V júli hráte prvýkrát na Slovensku. Odkážeš niečo fanúšikom?
Asi toľko, že budeme radi, keď fanúšikovia prídu.
Oni sú radi už pár mesiacov, odkedy ste potvrdili účasť. Ručím za nich, že budú skvelí.
Tak to je cool, tešíme sa na nich.
Ďakujem.
Službukonajúceho dozorcu roznežnila otázka o drogách, takže pobavený nás na konci aj pomerne ochotne cvakol. Vo vydýchanej preplnenej hale som potom úvodnú Infra Red stihla fakt o chlp. Začiatok hlasný, možno až príliš: veľa ľudí po koncerte ofrflalo zlý zvuk; ja som tentoraz výnimočne musela zostať vzadu, kde to bolo v poriadku. Stefan chvíľu predtým netrepal – gitary boli primárne, setlist mal osem pesničiek z aktuálneho Meds a staršie hity zastupujúce všetky ostatné albumy, predlhé buď začiatky, alebo finále. Osobne ma prekvapili Bionic a I know (takmer v unplugged verzii) z debutu, mimoriadne potešila Without U I’m Nothing z dvojky a vďaka Follow The Cops Back Home už definitívne viem, čo by malo byť uložené v sejfe ako rodinné striebro od Placebo. Obligátnu coververziu v prídavku tentoraz zastúpila Running Up That Hill a v poradí štvrtý český koncert britská trojica dokončila s predlžovanými Twenty Years.
Molko, ktorý spieval škaredo, arogantne a špinavo v najlepších významoch týchto slov, síce celú komunikáciu vybavil jedným agitačným „peacom“ na konci, ale aj tak veľmi pochybujem, či niekto dokázal väčšinu času sledovať aj niečo iné, vrátane nie celkom márnej projekcie za jeho útlym chrbtom. Vôbec to nemusí súvisieť so všetkými tými donekonečna sa recyklujúcimi kydmi o sexuálnych preferenciách a androgýnnom imidži jeho osoby a zvyšku kapely, ktoré dnes nie sú ani šokujúce, ani úsmevné, ani nijaké. Ako výkladná skriňa tohto projektu pôsobí už vybúrene, face2face vyzerá celkom civilne, medzičasom si zaobstaral syna (schválne: koľkí o tom viete, há?!) a aj podľa povrchného pohľadu pod stejdž je jasné, že tí, čo ho (stále) berú, nie sú len malí rozorvaní školáci. Čiže: bol to ďalší dobrý koncert, ktorý, ak nezaštrajkuje počasie, nezaúčinkuje zlá energia staropiešťanských klebetných babiek alebo niečo iné, na čo takto rýchlo neviem prísť, môžete zažiť 4. júla na Hodokvase. Placebo v kúpeľnom meste – dokonca aj koncept sa na to dá našiť, parádne.
Foto: Milan Zálešák, Adrian Kaplán
Katarína Uhrová viac od autora »
Vaše reakcie [15]
Striedavo oblačno
The Verve sú opäť späť
Stretnite sa na Hrachovke
Zbohom album, vitaj singel
Horúco a bez vzduchu