Do vlastných rúk a celkom súkromne

Nedávno som čítala brilantne napísanú knihu, v ktorej sa okrem iného objavilo aj toto: „Lidé se zabíjejí, protože poštou už dostávají leda tak reklamu.“

Spomenula som si na túto vetu, keď som dnes otvorila schránku a vyvalila sa na mňa tsunami rôznych letákov, katalógov, šekov (ktoré treba zaplatiť) a dve žlté oznámenky, že si mám na pošte vyzdvihnúť doporučené zásielky s označením do vlastných rúk. Ešte raz som papierovú masu prezrela, aby som sa definitívne uistila, že už asi nikdy nedostanem rukou napísaný list, plný citov a lásky, navoňaný a pokvapkaný preliatymi slanými slzami, začínajúci sa zvyčajne „Naj...“ a končiaci „PS“. Tiež som pochopila, že už nedostanem pohľadnicu, ako raz od dávno zabudnutej lásky, z Paríža, na ktorej bola zastrčená krčmička, pred ňou stolík, dve stoličky a trocha opadaného lístia. A na zadnej strane iba tri bodky. Koho by to nedojalo?

Poštová schránka mala v sebe vždy akési čaro. Už na základnej škole som sa išla zblázniť od radosti z listov od Ľudmily z ukrajinského mesta Rachov, s ktorým mala naša škola družbu. Napísané, ako ináč, na kockovanom papieri vytrhnutom zo zošita.

Neskôr vystriedal Ľudmilu Jaro z Tisovca, s ktorým som si pravidelne písavala štyri roky. Koniec korešpondencie nastal v okamihu vzájomného stretnutia.

Potom sa objavila hustá výmena listov s Poliakom Wieszekom, tú však musela ukončiť moja mama bez môjho vedomia z politických dôvodov. Bolo to v roku 1981 a tí, ktorí vedia, čo sa vtedy stalo v Poľsku, možno moju mamu pochopia.

A medzitým plno listov a pohľadníc z tzv. ponávratového obdobia pionierskych táborov a neskôr jazykových kurzov, ktoré som triedila podľa krajov Československej republiky.

Absolútny rekord som dosiahla v období základnej vojenskej služby človeka, s ktorým som chcela žiť na večné časy a nikdy inak. Tých listov bolo za 12 mesiacov presne 286.

Každé ráno si kontrolujem e- mailovú poštu. Pracovnú i súkromnú. Takmer sto mailov denne. Bez emócií, bez vône, bez lásky. Hlavne rýchlo. Odpoveď obratom. Pohľadnice na Vianoce? Veď pomaly už neviem ani pekne písať. A načo? Existuje predsa plno iných pekných, veselých, animovaných i gýčových, pri ktorých si ani nemusíte namáhať sivú kôru s textom. Stačí vybrať z pamäti mailovú adresu a odentrovať. Energiu si treba šetriť na dôležitejšie projekty.

Pohľadnice z dovolenky? Odfotíte východ slnka nad Červeným morom a o chvíľu ho má v mobile váš kolega alebo šéf. Nech všetci vidia, že idete s dobou. Nie ako kedysi, keď pohľadnica z Primorska prišla týždeň po návrate rodičov z dovolenky ROH v Bulharsku. A polroka bola založená za rámom zrkadla.

Nebola by som úprimná, keby som tvrdila, že vôbec nedostávam listy. Vždy pred Vianocami mi príde jeden od Červeného kríža, od Vzájomnej únie psíkov a ľudí a od detí, čo kreslia nohami alebo ústami. Je to milé a ja im vždy odpoviem s prídavkom zeleného ústrižka s pomerne malou sumičkou, zodpovedajúcou mojim ešte menším vianočným prémiám, ak sú.

A tradične mi každý rok pošle veľkú gýčovú pohľadnicu moja známa priamo z Washingtonu DC.

Ak to zhrniem, nie som na tom tak zle. A preto som sa rozhodla, že si nájdem čas, v predstihu kúpim pohľadnice, vypíšem ich a odnesiem na poštu. Aby všetci, ktorých mám rada, nedostávali len doporučené listy od Daňového úradu, sociálnej a zdravotnej poisťovne, od exekútorov. Od poisťovní, ktorým pred rokmi dlžili sotva stodvadsať korún. Od Mestského dopravného podniku, kde ich veľmi dávno prichytili bez lístka. Tá trocha tepla, ktorá k nim snáď touto cestou odo mňa dorazí, mi za to stojí. Aspoň pokusne, možno sa niekto k tomu môjmu hnutiu za pozitívne plnú poštovú schránku pridá.