Lochneska

Hneď po tom, čo som sa prisťahovala na internát, ma počul šéf IRŠ, teda internátneho rozhlasového štúdia, smiať sa, a okamžite ma angažoval. Pridelil mi technika Jožka a narýchlo sme splodili reláciu o Johnovi Lennonovi pri príležitosti prvého výročia jeho zavraždenia. Bavilo ma to viac ako škola, bolo to presne to, čo som chcela študovať, ale nebola som akosi dosť vhodná.

Pripravovali sme s Jožkom prvý spoločný koncert na želanie, keď do štúdia vkročilo niečo také príšerné, že mi to vyrazilo dych.

„To je moja partnerka Majka... a toto je Jaruš, prváčka, budeme spolu robiť koncerty,“ povedal Jožko.

Majka sa usadila na stoličku a nepohla sa zo štúdia.

„Sedela tam ako kvoka, celý čas,“ sťažovala som sa šéfovi štúdia.

„Á, Lochneska. Musí si Jožka strážiť, lebo iného chlapa by už nikdy nedostala.“

„Prečo ju voláte tak strašne?“

„Sa pozri, ako vyzerá.“

Moja mama raz povedala: „Nemôžeš sa vysmievať z ľudí, ktorí nie sú veľmi pekní. Veď ty tiež nie si bohviečo.“

To bol základný stavebný kameň pomerne úspešnej tvorby mojich komplexov, prejavujúcich sa ani nie tak v nadväzovaní vzťahov s opačným pohlavím, ako v ich naplnení.

Pre opis človeka som možno práve z týchto dôvodov nikdy nepoužila slovíčko škaredý. Vždy som to zaobalila do vaty typu menej atraktívny až neatraktívny. Byť však obyvateľkou jazera Loch Lomond, píšem už sťažnosť za zneuctenie mena. Lebo toto bola urážka pre všetky Lochnesky na svete.

Majka bola priemernej výšky, ale pri výstavbe jej tela museli byť porušené všetky stavebné pravidlá. Ako keby ju poriadne nedošraubovali alebo nedolepili. Prsia číslo mínus jeden, pás priemerný, ale zadok taký, že prešla iba cez dvere šírky 900, cez osemstovky len bokom. A spod podvozku jej vykúkali krátke tučné kačacie nohy do O. Malé, takmer šikmé očká, úzky zakrivený nos a obrovský predkus zakrývajúci krivé zuby. Na hlave riedučké mastné vlasy, cez ktoré pretŕčali pomerne veľké uši. Človek ju v prvom momente musel ľutovať.

Žiaľ, patrila medzi najchytrejších študentov školy a vedela, že toto raz bude jej silnou zbraňou. Bola drzá, neochotná, namyslená a žiarlivá. Jej hlas bol taký tenký, že niektorým študentom spôsoboval ušné problémy. I keď Jožko vyzeral ako milujúci partner, pri prvej i-er-eškovici mi obchytával nohy, čo ma dosť pobúrilo.

„Na toto si daj pozor, ak sa to dozvie, zle skončíš, ver mi,“ upozorňovala ma staršia študentka.

„Jožko a jeho partnerka ma zaujímajú asi ako dojivosť kráv v Kokšov Bakši,“ frajerila som. „Pokiaľ ide o nejakú príťažlivosť, potrebujem živočíšny typ. A Jožko je živočíšny asi ako Macko Uško.“

Bola to pravda, už pár mesiacov som snívala o piatakovi Petrovi S., ktorý ma totálne ignoroval. Dávala som mu hrávať krásne veci od Mišíka, ale on a jeho spolužiaci sa na mne iba náramne zabávali.

Počas ďalšej i-er-eškovice som z neznámych príčin utŕžila také dve facky, že som chvíľu iba zízala ako koala na horiacu eukalyptovú plantáž. Autorkou tohto útoku nebol nikto iný než jej výsosť Lochneska.

„To bol len začiatok, ešte raz sa dotkneš Jožka, urobím ti zo života peklo, o akom sa ti nesnívalo. A ty pôjdeš so mnou, Jozef. To máš už všetko narysované?“ Jožko so zvesenou hlavou odišiel.

Na druhý deň som mala na dverách krikľavo červenou hrubou centrofixou napísané : TU BÝVA NAJVÄČŠIA KURVA NAŠEJ FAKULTY! a šípka na moje meno.

Dostala som iného technika a Jožko s Lochnesou ma prestali zaujímať. Prešli dva roky, oni boli už v poslednom ročníku. Vtedy som bola požiadaná o zdokumentovanie priebehu ŠVOČky, študentskej vedecko-odbornej činnosti. Aby to malú lepšiu úroveň, vybrali mi ako technika Jožka. Materiálu sme nakrútili dosť, chcela som z toho urobiť najlepšiu reláciu, aká na škole za posledné roky bola.

„Toto bude môj Opus Magnum,“ tešila som sa. „Chcem mať pokoj, tak žiadne návštevy vrátane tvojej Majky!“

Boli sme v takom tempe a hluku, že sme nepočuli ani klopanie na dvere. Po šiestich hodinách sme to ukončili a pripravili na večerné vysielanie. Vyšli sme zo štúdia a tam uplakaná a namosúrená Lochneska.

„Varovala som ťa. Ale toto je tvoj koniec. Budeš ma prosiť na kolenách, aby som ti odpustila!“ syčala.

„Nebuď trápna. Robili sme reláciu. Ty si proste chorá, mala by si si to liečiť. Díky, Jožko.“

Prešiel týždeň, keď sa v mojej cimre zastavil Robo, šéf IRŠ.

„Zajtra o druhej u prodekana. Neviem, o čo ide.“

Mala som malú dušičku, keď som na druhý deň bojazlivo klopkala na dvere jeho kancelárie.

„Á, novinárska elita našej fakulty, no poďte. Čítal som posledné celoškolské noviny. Slušná práca, som vám vďačný, Jarmila. No ale...“

„Niečo nepríjemné?“

„Prečítajte si to.“

„Je to anonym, ja nechápem, prečo sa tým vôbec zaoberať. Viem presne, kto to napísal.“

„Nejaká baba, čo jej leziete do kapusty, predpokladám.“

„Neleziem, ja... vy mi to neuveríte, ale ja som ešte s nikým nemala sexuálny pomer, takže tie frázy o tom, ako amorálne sa správam na internáte, ako striedam partnerov a ako poškodzujem morálnu i etickú úroveň fakulty, to je prosto science-fiction.“

„No tak zase nerobte zo seba pannu, preboha, veď ste na to jednak dosť stará, jednak dosť atraktívna, navyše veľmi veselá a bezprostredná!“

„Takže vy mi neveríte? Môžem vám to dokázať!“

Začal sa smiať ako blázon.

„Toto na vás, Jarmila, milujem, vy ma vždy dokážete rozosmiať. Ale fajn, ešte by ma zaujímalo, ako mi to technicky dokážete?“

„Buď pôjdem k lekárovi, alebo... no... pomilujeme sa.“

Opäť sa rozosmial.

„Ten list mi dal dekan, aby som to prešetril, takže to uzatváram,“ povedal a roztrhal papier na kusy. „Môžete ísť.“

Ďalšia platonická láska je pasé. A ten trapas, to som sa riadne zhodila.

Prišla som na inťák a zistila, kde býva Lochnesa. Našťastie nebola doma, bývala s podobnou Lochnesou, ktorá vyzerala dosť vystrašene.

„Povedz svojej spolužijúcej Majke, že jej jediné šťastie dnes je, že bola mimo, pretože ináč by som jej hlinu, čo máte v tom kvetináči, napchala do krku, krava jedna mizerná.“

Úspešne som sa dostala do posledného ročníka, cez leto som sa zasnúbila, a všetko sa zdalo byť fajn. Pribudol nám jeden pre náš odbor dosť zbytočný predmet. Keď som ju videla vstúpiť do učebne, zalial ma horúci pot. Lochnesa – naša asistentka! Bude nás našťastie „iba“ cvičiť. A tak sa jej splnil sen – odplatila sa mi statočne, aj s úrokmi. Každé zadanie som prerábala aspoň osemkrát a pred spolužiakmi ma sústavne ponižovala. Vydýchla som si až na konci semestra. Len jedno som nikdy nepochopila: Za čo?

Ubehlo dosť rokov. Šla som bezcieľne mestom, práve po asi dvadsiatom treťom rozvodovom pojednávaní. Znášala som to zle, pred každým som mala neurózy. Nechcela som stretnúť nikoho okrem Jacka Danielsa. Zrazu vidím, ako sa ku mne ktosi približuje. Úsmev od ucha k uchu. Bože, viem, že nie si, ale ak by predsa len bol, nedopusť, aby to bola Lochneska.

Novovyzubená Lochenska má zo stretnutia, na rozdiel odo mňa, radosť.

„Vyzeráš dosť zničene. Potrebuje

Jarmila Durániková  viac od autora »
Vaše reakcie [53]