IQ 153 alebo Pred použitím potriasť

Momo bol najpozoruhodnejší človek, aký sa v mojom živote vyskytol. Pri bežnom pohľade a troche predstavivosti by mu viac sedela prezývka Mimo od slova Mimozemšťan, ale to nie je podstatné. Momo vynikal svojou schopnosťou presvedčovať ľudí, aby si kupovali zariadenia, ktoré si a priori vôbec kúpiť neplánovali, riešiť problémy tým najkomplikovanejším spôsobom a pracovať jedine v zmätku, strese a chaose. Tiež patrím do skupiny jedincov, čo pre svoje fungovanie potrebujú aj istú neusporiadanosť, takže nebolo pochýb o tom, že si s Momom sadneme. Asi po polroku pobytu vo firme ma Momo zoznámil so svojou rodinou.

„Moja manželka Lila. Má IQ 153.“

„Tak to ma teší. Nikoho takého nepoznám,“ povedala som.

Lila si ma odmerane premerala.

Mali sme ísť s Momom na služobku. V čase, keď sa patrilo byť už kdesi na polceste, sme ešte doma u Moma hľadali jeho mobil.

„To nemôže byť pravda. Prišli sme s deťmi domov s nákupmi, vykladal som veci a zrazu... Prosto nie je. Isté je len to, že je tu v byte. Musíš mi s tým pomôcť,“ apeloval na mňa Momo, zatiaľ čo IQ 153 sedelo s deťmi na zemi a lialo im do hlavy teóriu geometrických tvarov s názorným praktickým vysvetlením. To, čo Momo nazval bytom, zodpovedalo skôr stavu českých krajín po bitke na Bielej hore. Lila sa neunúvala zapojiť do súťaže „Hľadá sa mobil“, zrejme ju opakované hry nebavili.

„Dáme si kávu, ty tam zavoláš, že budeme trochu meškať a rýchlo toho malého zákeráka nájdeme,“ povedal Momo.

Najprv som umyla časť riadu, ktorého objem zodpovedal tak polročnej nečinnosti umývačky. Uvarila som tri kávy a v duchu premietala strategický postup rýchlej akcie nájdenia mobilu.

„Nechceli by deti ísť von? Je tak pekne,“ snažila som sa naznačiť Lile, že by mohla priložiť ruku k dielu.

„My sme chorí. Ja mám bronchitis,“ povedal ten päťročný.

„A ja mám vavingitídu,“ dôležito dodal dvaapolročný Momov klon.

Všetky malé detí majú soplíky, kašlíky, na odborné výrazy treba mať jednoducho matku s IQ 153.

Mobil sme nakoniec našli v mrazničke, takže ďalšiu hodinu sme strávili u operátora.

„To by tvoja žena nezvládla aspoň v deň, keď niekam cestuješ, jeden bežný nákup sama?“ neovládla som sa.

„Ona nenakupuje. Dve rizikové tehotenstvá, jeden potrat... Potrebovala pokoj a už sa stalo zvykom, že nakupujem zásadne ja. A čo by aj nakúpila? Nevarí, takže nevie, čo sa dáva do čoho. Nerozozná bravčové mäso od hovädzieho. Nevie, že do mäsovej polievky sa dáva aj koreňová zelenina. Nedokáže uvariť ani krupicu.“

„Nenakupuje, nevarí, neupratuje a nechodí do práce... Čo vlastne celé dni robí?“

„No vieš, deti sú stále choré, tak s nimi chodí po lekároch a venuje sa im. Sú veľmi vyspelé, Borka chceme dať potom do špeciálnej školy pre extra nadané deti. Ale aj Norko je veľmi múdry. Obe deti sú, našťastie, po Lile.“

„Našťastie?“

O chvíľu nato volala Lila, že kde majú v byte plynomer, lebo ona si za tie roky, čo tam býva, nikdy nevšimla a predo dvermi stojí nejaký odčítavač.

Inokedy mi do práce zavolala Momova mama.

„Viete, Lila má problém a Momo nedvíha telefón. Ide totiž o to, že v nemocničnom bufete nakúpila tovar za 230 korún, ale ona má len 180! Čaká tam aj s deťmi. Tak mi napadlo, či by niekto z technikov nedošiel do nemocnice a nedoniesol jej tých chýbajúcich 50 korún.“

„To má náš technik nechať prácu, sadnúť do auta a odniesť jej do nemocnice 50 korún?“ spýtala som sa. „Tak aby bolo jasné: Liluška si proste zoberie tovar len za 180 korún a zvyšok vráti. Liluška má určite aj nejakú kreditku, a bankomat je priamo v nemocnici. Takže dve riešenia, jedno určite bude vyhovujúce. Mám veľa práce, teta, nehnevajte sa. Pekný deň,“ ukončila som hovor a cítila, ako mi dole chrbtom tečú drobné kvapôčky potu.

Keď po nejakom čase zavolal Momov otec, vedela som, že je zle.

„Volala mi Lila, je úplne bezradná. Ukradli jej auto! A Momo sa vôbec neozýva, dokonca je mimo dosahu!“

„A kde jej ho ukradli?“

„Pri fakultnej nemocnici. A teraz tam stojí s deťmi a ešte k tomu prší,“ ľutoval Lilu jej svokor.

„Pokúsim sa s Momom spojiť, ale zrejme je mimo mesta. Nebojte sa, ja to nejako zariadim.“

Zavolala som Lile.

„Nemám auto, niekto mi ho asi ukradol. Ale keby prišiel Momo, možno by ho našiel, lebo ja vlastne neviem, kde som parkovala. Vôbec si nepamätám,“ plakala Lila.

„Ešte sa poobzeraj, než zavoláš policajtov. A mala by si niekde uskladniť deti, ono to môže chvíľu trvať.“

„A nemôžeš prísť ty?“

„Nie, ja nie. Som tu sama a mám veľa práce. Zvládneš to, si už dosť veľká. Zavolám ti o desať minút, dobre?“

Zavolala som na informácie a vypýtala si číslo odťahovky.

Hneď v prvej potvrdili odtiahnutie auta.

„A prečo?“

„Milá pani, buďte rada, že ste neprišli o vodičák. Ako môžete parkovať na priechode pre chodcov?“

„Prečo parkuješ na priechode pre chodcov?“ volala som Lile späť.

„Ale nie úplne, iba polovicou auta.“

„Pred desiatimi minútami si si nepamätala, kde máš auto. Teraz zrazu vieš, že si neúplne stála na tom zasranom priechode. Vieš, aká je za to pokuta?“

„Momo to zatiahne. A čo mám teraz robiť?“

„Máš ísť do cirkusu!“ zrevala som.

„Je tu nejaký cirkus? Deti by rady šli!“

Asi po hodine sa dotrepal vyčerpaný Momo. V telefóne mal iba 48 neprijatých hovorov, drvivú väčšinu volajúcich tvorili členovia jeho rodiny, pretože Lila už stihla informovať každého.

„Má to IQ 153, ale pre život je to absolútne nepoužiteľné," posťažoval sa Momo.

„Kde berieš istotu, že má také vysoké IQ? Je, dúfam, členkou Mensy?“

„Si sa zbláznila? Raz si robila test a vyšli jej také čísla. Ja som to neoveroval.“

O rok nato išla Lila zapísať staršieho Borka do špeciálnej školy. Neprijali ho. Zistili, že je iba priemerný a normálny ako väčšina detí. Na otázku, Prečo pláva olej na vode, Borko pohotovo odpovedal, že preto, lebo na oleji sa vyprážajú rezne, a na vode nie.

Momo s Lilou sa nedávno rozišli. Odvtedy sa IQ 153 ako keby vrátilo do života. Dokonca som ju videla nakupovať. Ako prezradil malý Norko, vie už uvariť aj puding. Zjavne je každý len taký inteligentný a taký neschopný, ako mu to umožní jeho okolie.

Jarmila Durániková  viac od autora »
Vaše reakcie [76]