V kolektíve obľúbená

V kolektíve obľúbená. Túto vetu mi napísala súdružka učiteľka do žiadosti o pobyt v pionierskom tábore niekedy v piatej triede základnej školy. Naivne som si myslela, že to iba mne, lebo takému Janíkovi Krivákovi, čo sa neučil a vyvádzal, by to určite nenapísala. O to traumatizujúcejšie bolo zistenie, že tak píše každému. Veta sa mi však dostala pod kožu, usadila sa tam natrvalo a ničila moju precitlivenú dušu pocitom, že v akomkoľvek kolektíve musím byť obľúbená.

Aj sa mi to darilo. Na strednej, na vysokej, v prvom zamestnaní. Keď som pracovala v jednej anglickej stavebnej firme, moja kolektívna obľúbenosť dosiahla nedozerných dimenzií: jeden z robotníkov, Robert Smith, sa rozhodol, že som jediná žena jeho života, že po ukončení stavby sa vráti do Anglie, rozvedie sa, a potom budeme žiť spolu šťastne, až kým neumrieme. Prišlo mi to vtipné. Len do chvíle, kým ma nezačala pravidelnou frekvenciou telefonicky bombardovať jeho zákonitá. Išlo väčšinou o monológ, rozprávala tak rýchlo, že som máločo rozumela. Opakovala, že som Czech fucking bitch, Czech fucking whore a Czech fucking bastard. Väčšinou som nestihla ani reply a vlastne som ju len chcela opraviť, že nie Czech, ale Slovak.

Sú ľudia, ktorí nepohnú prstom, a dostanú sa na dobré posty. Majú známych, tí majú ďalších známych, a tak v živote nepôjdu na pohovor či konkurz, stačí jeden telefonát a je to. Ojedinele sa to stane i nám, smoliarom.

Mala som nudnú prácu, ktorá ma nikam neposúvala, v tom čase som bola dosť otupená, opustená a osamelá, bez chuti niečo meniť. Ktosi zavolal, že si ma pamätá z konkurzu v jednej americkej firme, kde ma síce nevzali, ale že som mala výborné výsledky. No a že nejaký kamoš má firmu a hľadá niekoho ako ja. Či sa tam nezáväzne neukážem.

Na majiteľa i konateľku som dobre zapôsobila – pozostatok môjho pôsobenia v malých javiskových formách. Poslali ma na týždenný pobyt do Lyonu. Začalo sa mi to pozdávať. Všetci boli milí a ústretoví. Potrebovala som zmenu.

Majiteľ firmy bol neustále v zahraničí, takže riadenie mala na starosti Vilma, sympatická tridsaťšestka. Okrem nej tam boli dve ekonomické posily a nejaký Milan, človek pre všetko.

Po pár týždňoch akéhokoľvek snaženia som pochopila, že množstvo práce, ktoré mi dali, nezvládnem, ani keby som ťahala dvadsaťštvorky každý deň. Dennodenné vyčkávanie na štyroch colniciach. Doma deväťročný syn a začínajúci sa rozvod. Práca však nebola vôbec zlá, obchodovala som s celým svetom a keby som robila len toto, bola by som plne vyťažená a spokojná. Stačilo by prijať ku mne jedného človeka. Začala som robiť chyby a nestíhať. A to bola voda na mlyn zakomplexovanej Vilmy. S úsmevom na tvári a v snahe zľahčiť mi prácu vo firme mi začala robiť zo života peklo, v ktorom, paradoxne, občas prebleskovali aj slnečné lúče. Vtedy bola veselá, smiali sme sa, až som sa divila, aká je to úžasná žena. Na druhý deň ma zotrela za príliš krátku sukňu, za príliš vysoké opätky a permanentne za nevhodný výstrih. Ďalej za flirtovanie s partnermi, za hihňanie sa po telefóne a podobne. O deň nato ma však ohromila silou 9. Beethovenovej, keď ma po prvom rozvodovom jednaní vzala na drink. A tak sa to striedalo. Myslela som, že sa zbláznim. Vtedy do firmy prišla Anna. Chladná ako ľadovec. Sadli si s Vilmou dokonale. Ak Vilma bola iba náladová, Anna bola sebavedomá, namyslená, direktívna a egoistická. Nemali ma rady, ani neviem prečo – veď ma vôbec nepoznali. Vždy chodili spolu na obed. Ani raz za dva roky nepovedali: „Nešla by si s nami?“

Keď som raz poprosila Annu, aby mi na colnici preclila aj môj tovar popri svojom, výnimočne súhlasila. Ale keď sa vrátila, fľochla mi dokumenty na stôl a v póze bohyne vyhlásila: „Nenapísala si tam kód krajiny.“

„Ale veď to si mohla dopísať ty. Dve písmenká.“

„Prečo by som to pre teba robila?“

Začala som mať žalúdočné neurózy. Jedného rána, keď som mala otvoriť dvere našej kancelárie, som to proste nedokázala. Sadla som si na schody a začala revať ako hysterka.

„Ta co še vám stalo?“ spýtala sa susedka, čo bývala vo vedľajšom byte. „Plano vám?“

Nato vykukla z dverí našej kancelárie Vilma.

Sadli sme si a ja som jej vylíčila, prečo nestíham: pretože som zodpovedná aj za chod laserového centra. Pretože sa musím starať o pobyty lekárov na kongresoch, od leteniek cez transfery až po kultúrny program, o ich vreckové, o ich náplasti na otlaky a o podobné trápne požiadavky. Pretože musím spracovávať stovky cesťákov, rátať všetky výbery v zahraničných bankách. Platiť všetky zahraničné faktúry, polovicu pracovnej doby tráviť na colniciach. Nebola som sem náhodou prijatá iba na zahraničný obchod?

„A ešte niečo, Vilma. To, čo robím pre šéfa v poslednej dobe, zaváňa niečím nelegálnym. Pozri si posledné zahraničné faktúry, s tou výraznou hlavičkou. Si o tom, dúfam, informovaná.“

Naliala do pohárov whisky a zjavne znervóznela:

„Viem o tom. Nie je na tom nič zlé, clo, DPH i všetky poplatky platíme štátu v lehote. Nemusíš sa báť, nemáš hmotnú zodpovednosť. V najbližšom čase niekoho k tebe prijmem, dávam ti slovo.“

Situácia sa potom naozaj trochu zlepšila. Ale mne to bolo jedno. Začala som si hľadať prácu, nechcela som skončiť na psychiatrii. A o pár dní nato mi zavolal šéf bývalej firmy:

„Nechceli by ste sa vrátiť?“

„A kedy môžem?“

Vydýchli sme si. Ony aj ja.

Rýchlo som na firmu zabudla a dúfala, že aj oni na mňa.

Zavolala kamarátka.

„Príď, som po zákroku, a ty na mňa serieš!“

„Niečo vážne?“ zľakla som sa.

„Nie, ty trúba, iba omladenie. Príď pozrieť.“

Kamoška je opuchnutá na nepoznanie, ale tvári sa, že je nad vecou. Dala si napichať botox a neinvazívne sa omladiť, lebo jej Macík konečne „pustil perie“.

„Nebudeš mi veriť, ale robili mi to v tej tvojej bývalej firme. Lekárka je moja spolužiačka zo strednej, tak som sa plno vecí dozvedela.“

„O mne?“

„Povedala, že ona ťa už síce nezažila, ale že to je škoda, lebo s Twisterom – tak ťa volali – by sa rada stretla. Že ťa nikto okrem šéfa nemal rád, že si bola veľmi svojská a že u teba na stole to vyzeralo ako po bitke na Waterloo.“

„O mojom intímnom živote nie je informovaná? Škoda.“

„No, spomenula nejakú bielu pečeň. Veľa sa tam zmenilo. Teraz sa venujú vo veľkom aj kozmetike. A firma je výlučne pod vedením Vilmy, lebo šéfko má vysoký post na ministerstve. Anna odišla pár mesiacov po tebe, s Vilmou sa dennodenne hádali a ona sa vrátila k bývalému do Bratislavy.“

„Koľko ťa tá krása stála?“

„Ako tvoj vysnívaný zájazd do Mongolska. Ale raz tam pôjdeš.“

„V tejto firme na to nezarobím.“

„Aspoň máš pokoj a v kolektíve si obľúbená, nie? Veď ty to potrebuješ.“

Mala pravdu. Každý máme svoje priority a s tými je ťažké len tak pohnúť.

Jarmila Durániková  viac od autora »
Vaše reakcie [3]