To sú oni, pampulóni!

Podvečer sa v našom panelákovom byte ozvalo zvonenie elektrického „vrátnika“.
Nič nezvyčajné – niekedy sa takto bavia decká zo sídliska alebo roznášač reklamných letákov skúša, ktorý blbec ho pustí do vchodu, aby nám mohol schránky napchať odpadom. Keďže som žiadnu návštevu nečakala, ignorovala som to. Zvonenie však bolo naliehavejšie než inokedy. Pomyslela som si, že ak je to niekto známy, určite by mi zavolal na mobil a vynadal mi, prečo mu neotváram. Oznam o odpisovaní stavu plynomerov som tiež nikde nevidela.

Na ďalší večer sa opakovalo to isté, zhodou okolností práve v čase, keď som sa sprchovala. Zvonenie bolo agresívnejšie a vytrvalejšie a aj cez šumenie vody som po pár minútach počula, že sa ozvalo aj pri dverách bytu. Kto to len môže byť? Žeby nejaká nová progresívna a dravšia odnož jehovistov? Kým som však vyšla z kúpeľne, na chodbe bolo ticho a susedov tiež nikto neobchádzal. Na displeji mobilu som nenašla žiadne zmeškané volania, tak som si pokojne ľahla spať.

Krátko po ôsmej ráno sa bytom rozľahlo zvonenie v takej intenzite, až som sa snažila spomenúť si, či som včera niekomu neukradla kufrík s miliónom alebo či nedlhujem výpalné za apríl. Spolubývajúca nabrala odvahu, po špičkách sa prikradla k dverám a oko pritlačila na priezor (v ľudskej reči kukátko). Niekto na ňom zvonka držal prst!

V prestávkach medzi zvonením bolo také ticho, že sme počuli, ako dýcha. V tej chvíli som sa cítila ako vo filme Plytký hrob. Hlavou sa mi prehnali rôzne scény masakrov, prepadov, vykopnutých dverí, vriec na hlave, topenie postrelenej obete v zakrvavenej vani a následné vynášanie čierneho igelitového vreca mĺkvym tmavým schodiskom o tretej v noci. Dokonca som sa postavila mimo kolmice na dvere, aby ma nezasiahla guľka – a pritom som si uvedomila, že ma tie filmy asi príliš berú.

Každopádne, nervy drásajúci zvuk zvončeka po pár minútach ustal a zanechal v nás silné znepokojenie. Možno je to celé iba hlúpe nedorozumenie, môj strach je smiešny a zbytočný a časom sa všetko racionálne vysvetlí.
Neznáma osoba s jedným prstom na kukátku a s druhým na zvončeku sa už deň neozvala. Uvidíme, čo bude zajtra. Večer ma dokáže schladiť len básnička Miroslava Válka, ktorú si pamätám z detstva a opakujem si ju ako mantru:

Bol som doma sám.
Aby sa mi lepšie čakalo,
pil som kakao.
A tiež, aby som sa nebál.
Už som sa aj nebál,
naraz ktosi zvoní...

Ďalšie články z utorka 9. mája 2006
Maxim E. Matkin: Cherchez la femme
Dušan Mikušovič: Čierno-biely svet a mediálni rasisti
Peter Pišťanek: Kórejci, mohamedáni, trocha kultúry... ako inokedy